Cintorín klavírov

20.04.2020

Saudade – trpko sladký bôľ, pre ktorú vraj neexistuje žiadny ekvivalent v inom jazyku. Aj v tomto duchu sa nesie táto kniha. Ale nie je to len o clivote, je to aj generačný príbeh rodiny, jej osudy, strasti a radosti. Francisco Lázaro starší zomiera. Na prvom riadku príbehu. Zomiera keď jeho dcéra porodí dieťa a s novým životom vnuka, prichádza Franciscova smrť. Stolárska dielňa na opravu klavírov, je miesto kde sa odohrávajú bolesti, radosti a prvé milovania. Celý dej sa zapletá keď od 58 strany začína štart maratónu. S prestávkami je dej príbehu rozdelený po ubiehajúcich počtoch kilometrov. Franciscov syn retrospektívne hodnotí detstvo aj dospelý život. Rekapituluje aj jeho otec. Aj keď mŕtvy, ale prítomný medzi riadkami. Násilná povaha otcov a pasivita ich manželiek. Aj to je znakom príbehu, nie je však hlavným cieľom poukazovania na problémy typickej portugalskej rodiny. Na čítanie tejto knihy, v niektorých pasážach, je nutná aj dávka porozumenia a ochoty čítať koniec odstavca s návratom na predošlý. Možno vyznie nasledovanie príbehu neusporiadane, avšak v konečnom dôsledku sa príbeh spojí a ukáže svoju pravú tvár.

06.02.2020

Knižná lahôdka pre fajnšmekrov. Puzzle, ktoré sa budete pokúšať poskladať a v konečnom dôsledku sa vám to aj tak nemusí úplne podariť.
Skákanie z jedného odseku na druhý a z jedného príbehu na ďalší je spočiatku mätúce, no keď pristúpite na túto hru a necháte sa unášať textom, zážitok sa dostaví. Nevšedná kompozícia pre zdatnejších čitateľov, ktorých to neodradí a nájdu v sebe istú dávku porozumenia a trpezlivosti, sledovať niekoľko rozprávačov, ktorí sa striedajú v prúde času.
Na začiatku príbehu sa zomiera a na jeho konci sa rodí nový život, kolobeh sa uzaviera. Cintorín klavírov je stolárskou dielňou, miestom, kde sa odohrávajú príbehy lásky, bolesti i radosti. Retrospektívne sa dozvedáme čriepky zo života jednotlivých postáv, stávame sa svedkami násilnej povahy otcov s fatálnymi následkami a pasivity ich manželiek, ktoré sa na všetko nemo dívajú.
Príbeh ako taký vyznieva neusporiadane (máme tu pravú IKEU), no v závere sa spojí a prinesie možno i slzu v oku. Zvažujem druhé čítanie, ktoré by mi objasnilo veci, ktoré som pri prvom nepostrehla.
Chválim výborný preklad, radosť čítať a vychutnávať.
Hneď po sebe som čítala knihy, kde sa uvažuje o dôveryhodnosti našej pamäti a mňa táto myšlienka neprestáva fascinovať.
"Neexistuje rozdiel medzi tým, čo sa naozaj stalo a tým, čo predstavivosť dlhé roky znova a znova skresľovala. Neexistuje rozdiel medzi matnými obrazmi, ktoré si pamätám, a surovými, krutými slovami, ktoré si myslím, že si pamätám, ale sú to len odrazy, čo vytvorila vina. Čas ako múr, ako veža, ako akákoľvek stavba spôsobuje, že sa strácajú rozdiely medzi pravdou a lžou. Čas zmiešava pravdu so lžou. To, čo sa stalo, splýva s tým, čo by som chcel, aby sa stalo, a s nie je tým, čo mi povedali, že sa stalo. Moja pamäť nie je moja. Moja pamäť som ja skreslený časom a pomiešaný so samou samým: so svojím strachom, so svojou vinou, so svojou ľútosťou. "