Búrlivý vietor

01.02.2017

Keď sa človek stane klientom intenzívnej zdravotníckej starostlivosti a ako denný doplnok stravy konzumuje množstvo liečiv, zrazu sa začne na celú medicínu a farmakológiu pozerať inými očami. Preto ma tak zaujala autobiografia kedysi slávneho, dnes pozabudnutého Paula de Kruifa. Okrem súkromia a svojich dosť komplikovaných vzťahov so šéfmi a ženami v nej totiž veľmi otvorene a zaujímavo píše o období vývoja liečiv a liečebných postupov, aké si dnes už nikto z nás nedokáže predstaviť. Mapuje roky, kedy ešte neboli vynájdené antibiotiká ani inzulín či heparín, resp. práve sa objavili a začínali sa testovať, systémom pokus – omyl sa skúšali účinky chemoterapie, robili sa prvé pokusy s farmaceutickými zásahmi u ťažkých psychických porúch apod. A on – síce neúspešný biológ no zanietený publicista a „špecializovaný“ spisovateľ - sa tejto oblasti náruživo venoval.
Bolo to napínavé – veď okrem bohato dotovaných súkromných a úboho financovaných štátnych vedeckých pracovísk bolo v USA vecou najmä jednotlivých lekárov – dobrodruhov, hazardérov či priekopníkov, odvážlivcov, či začnú skúšať nové liečebné postupy, či budú riskovať svoje meno a kariéru pri nasadení odhadom dávkovaných nových liečiv, kombinovať lieky, bojovať o záchranu životov. Časti knihy, ktoré pojednávali o americkom (a do istej miery i európskom) vývoji medicínskej starostlivosti a organizácii zdravotníctva v 20.– 40. rokoch 20. storočia ma nesmierne zaujali, hoci niektoré kapitoly boli dosť neprehľadné, pretože kniha, vydaná v slovenčine roku 1966, nekvalitným prekladom dosť utrpela. S prekladateľom mám však súcit – čo mohol v tých rokoch, zavretý v hraniciach „tábora“, vedieť o reáliách svetového farmaceutického vývoja, systéme amerického zdravotníctva, vzťahoch záujmových skupín a lobistov? Ale že v USA sa územné celky nevolajú grófstva – to teda vedieť mal! Kdeby tam vzali grófstva, keď nemajú grófov?!
Všetkým lekárom, sestričkám, biológom, bakteriológom, farmakológom, laborantom i pacientom – odporúčam.