Zločin a trest, F. M. Dostojevskij

blog

07.04.2013 v 16:20 / zipporah (1012 views)
Zločin a trest, F. M. Dostojevskij

Kto chce poznať Dostojevského, mohol by začať týmto príbehom.

V mnohých štúdiách, príspevkoch a článkoch o Dostojevskom sa
môžeme stretnúť s označením geniálneho tvorcu, ktorý vedie diskusie so
svojimi postavami a dáva im slobodné zmýšľanie. To nebolo a nie je bežným
umením v literatúre. Autor sa ohraničoval v tom, že kládol dôraz na
povahu postáv a dialógy (podľa bádateľa Bachtina sa v Dostojevského
románe objavuje „románový kontrapunkt“, vzniká tzv. polyfónny resp. dialogický
román). Pre tieto okolnosti Raskoľnikov, Stavrogin (Diablom posadnutí) či
Myškin (Idiot) nie sú jedinými nezabudnuteľnými postavami v príbehoch,
v ktorých vystupuje doba a spoločnosť.




Ľudská povaha je zrkadlo,
najčírejšie zrkadlo, prosím! (Porfirij Petrovič)









                                                                      Donald J. Voss





Niečo k spôsobu písania tohto umelca. V dnešnej dobe je čas
významným v mnohých prípadoch, ak je dvojnásobne zrýchlený, no pri čítaní
Dostojevského románov ako Zločin a trest nepôjde dej rovnakým
tempom ako Krstný otec. To, čo sa udeje na jednej strane u kmotra,
u Dostojevského sa deje na štyristo stranách, čas preto nemá význam, ak
nerátame Raskoľnikovov rozhodujúci okamih zabitia starej úžerníčky
a ďalšej ženy. Vo všeobecnosti to znamená tiež, ako Bachtin opisuje, že
postavy sú bez biografie. Myslím, že pre tieto charakteristiky sa môže kniha dostať
do konfliktu s požiadavkami súčasného čitateľa a niekedy sa to
odôvodňuje posudzovaním tohto príbehu ako tzv. ťažké čítanie. Napríklad Andrej Mráz sa zmieňuje o rozpakoch socialistického čitateľa, vďaka množstvu protirečení,
v ktorých sa autor a jeho Rusko topili, sa odcudzuje aj v socialisticko-realistickej
literatúre, ktorá sa riadila opačne a v duchu jediného marxisticko-leninského
svetonázoru. Ba jeho "populárny" rovesník Tolstoj nemal pre umelca priveľké pochopenie.




Paradoxne Dostojevskij sa často posledné dve storočia stáva skloňovaným aj v iných druhoch umenia. Zločin a trest neodmysliteľne patrí do svetového literárneho dedičstva
a je fantastické, keď sa vďaka
nemu vyhneme času a priestoru. Autor sám seba nepovažoval za psychológa, ale za realistu, ktorý
vo svojej tvorbe tematicky zobrazuje hlbiny ľudskej duše a treba dodať, že
to robil umelecky a zrozumiteľne, i v prípade Zločinu a trestu. Čo
bolo pre lenivého Oblomova prácne, to Dostojevskij intenzívne v písaní hľadal:
človeka v človeku.











Z toho vyplýva, že pre mňa Raskoľnikov bol niekto, s kým som žila
tých niekoľko dní, akoby bol mojím susedom. Nenasľuboval mi nič veľkého ako
Netočka, takže som sa popri čítaní necítila ako radujúci sa blázon.

Pohrával sa s akousi „nehotovou“ ideou. Každý trpí po svojom a samota
má svoju ekologickú funkciu. Cítiť zodpovednosť za druhých je ďalším stavom,
v ktorom autor rozvíja príbeh. Posledným a výrazným je žiť v akejsi myšlienke a na jej základe konať. Maxim Gorkij označoval
„dostojevčinu“ (kult utrpenia a rozpoltenosti izolovaného človeka) za
nebezpečnú „pre ruskú dušu.“ Lebo
utrpenie je veľká vec... v utrpení je idea...
(Porfirij Petrovič)




Pochopenie a prežitie Raskoľnikovho príbehu a ďalších
jeho hrdinov bude mať väčšina čitateľov a ešte viac tí, u ktorých chudoba sa bytostne dotkla ich života
a nie sú jemnocitní na pavúky a uzavreté kutice. Takisto tí, ktorí sa
odklonili od spoločnosti, no mali šťastnejší koniec a vrátili sa do nej,
ako sa v knihe píše.




Mimochodom, tí, ktorí už Zločin a trest čítali, pôvodne mal byť
hlavnou postavou Marmeladov, pretože Dostojevskij chcel vyobraziť ruské rodiny,
výchovu detí v ťažkých podmienkach a niečo navyše. Hrdinovia sa dajú
tiež vypátrať v skutočných prototypoch ľudí z autorovej doby.




Nezmysel! Ja mám rád, keď sa klame!
Klamstvo je jediné privilégium človeka medzi všetkými živočíchmi. Cez lož
k pravde! Preto som človek, že klamem... Klamať z vlastnej hlavy –
veď je to hádam aj lepšie než hlásať cudziu pravdu; v prvom prípade si
človek a v tom druhom iba taký papagáj.





Nielen toto ma viedlo k ďalšej jeho kultovej knihe Idiot.




Na záver citát, ktorý možno "používal" Dostojevskij tiež ako východisko, aby sa vo
svojich príbehoch „opustil“ a dal postavám slobodu.

Mimochodom, kto chce nezaujato
posudzovať niektorých ľudí, musí sa najskôr zbaviť istých predpojatých postojov
a návykov voči ľuďom a predmetom, ktoré nás zvyčajne obklopujú. (Svidrigajlov)

Komentáře (1)

WEIL
08.04.2013

Seznamování s dílem Dostojevského jsem začínal románem "Zločin a trest".