Večery na laze neďaleko Dikaňky, N. V. Gogoľ

blog

12.05.2013 v 09:43 / zipporah (984 views)
Večery na laze neďaleko Dikaňky, N. V. Gogoľ

Nedávno sa ma opýtal jeden pán, či aj rozumiem
tomu, čo čítam. V hlave mi vybehla na trať spomienka o sluhovi
Čičikova, ktorý čítal nie tak, ani onak, ale že by mu oči jednostaj behali,
takže by som mohla vyskúšať čítanie sprava doľava a moja odpoveď by bola:
„A vy by ste rozumeli, keby ste čítali sprava doľava?!“

Takto som prečítala prvú knihu včelára Paňka, za ktorú sa autor
ospravedlňoval čitateľovi. Preskakovanie strán v knihe (na odporúčanie
Gogoľa!) je šialenstvom, preto som sa zdĺhavo pretĺkala ukrajinskou kultúrou.




A. Matuška mapuje Gogoľovu tvorbu na tri
tematické stanice: Ukrajina, Petrohrad (Nevský Prospekt) a celé Rusko
(Mŕtve duše). Gogoľ prišiel do Petrohradu so snom a odchádzal z mesta
sklamaný. Večery sú prejavom jeho vrúcnej lásky k domovu a ľuďom,
ktorých poznal. Hodnotný súhrn života v autorovej domovine vznikal
v období rozkvitnutého romantizmu. Keď písal Večery, žil a učil v
Pavlovsku a rodina mu posielala materiál o ľudovom folklóre,
ktorý pretváral do povestí. Vystupovali v nich ľud, čerti, strigy, rusalky. Belinskij sa vyjadril o „dokonalom
obraze domáceho života ľudu, jeho malých starostí, radostí, malých žiaľov,
všetku poéziu jeho života.“

Už vo väčšej knižnej prvotine spisovateľ nezakryl svoj zmysel pre satiru v
realite, ktorý však nebránil kritikom vyčítať autorovi používané výrazy, no Alexander
Puškin povesti pevne obhajoval.




„Môžete byť istá, že
hosť vie, čo si vziať. Ivan Fiodorovič, vezmite si krídelce, toto druhé so
zúzikom! Ale čože ste si tak málo vzali? Vezmite si stehience! Ty s misou,
čo stojíš s otvorenými ústami? Pros! Kľakni si, loptoš! Naskutku vrav:
Ivan Fiodorovič, vezmite si stehience!“


„Ivan Fiodorovič,
vezmite si stehience!“ kľačiacky zareval čašník s misou.


(Ivan Fiodorovič Špoňka
a jeho tetuška)





Jedna z povestí Strašná pomsta
stojí na historických zápiskoch, legendách a piesňach, Gogoľ vyučoval
dejepis na Petrohradskej univerzite. Jeho vzťah k histórii sa
vyvíja aj v Tarasovi Buľbovi.




Obsah diela som našla v krátkych
príspevkoch, tu je jeden český:
http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/nikolaj-vasiljevic-gogol/vecery-na-vesnici-blizko-dikanky.html

Komentáře (5)

WEIL
25.11.2013

Ano, píšeš to tak, jak si myslím, že je to pravda.

Třeba takový Gogol se trápil, škrtal, když psal Mrtvé duše II...A pak šel do tak těžkých depresí, že i na území dnešního CR hledal pomoc. v Té době přitom cestování bylo strašné. I dva týdny cestoval, než se dostal Slezska, a tam mu tamní expert řekl, že už je pozdě, že už jeho metoda na něho nemůže zafungovat, že už prožil moc krizí, tak jel zase jinam.

zipporah
23.05.2013

tú otázku na záver by si ani jeden z nich nikdy nepoložil, ani by ich nenapadla, teda neviem si to živo predstaviť, autori ruskej klasiky boli do špiku kostí umelci, tvrdí umelci, ktorých nezaujímala v živote matéria, hýbateľ každého človeka, máloktorí z nich boli s praktickejším rozumom, ktorý zabezpečuje život podľa vzorca (ako píše Dostojevskij), teda že dva plus dva sú štyri... aj tí spomenutí nežili usporiadane, ako praví umelci mali poprehadzované priority a hodnoty, ktoré spôsobovali, že trpeli pre ľudí - všimnime si, že nie pre seba, seba neriešili (neberme to doslovne) - trpeli, lebo ich vnímanie resp. osobnosť im nič iného nedovolila! nedokázali ľuďom pomáhať fyzicky, zmeniť to, o čom iba písali, možno napríklad Gorkij či Bulgakov boli o trochu odlišnejší, a aj myseľ doby robí veľa.......... a že si vybrali cestu písania, ako sa s tým vysporiadať je skvelé, touto činnosťou mohli, môžu a budú môcť posúvať v uvedomení ľudí na svete.

WEIL
23.05.2013

Ano, ta otázka je zásadní, a obávám se, že ti, co zde jsou, tak by s odpovědí měli velké potíže.
Je třeba brát lidi ale takové, jací jsou, to se nedá nic dělat.

Když se řekne Gogol, tak si taky vybavím člověka trpícího depresemi, a to velmi těžce, takže se pokoušel jich zbavit i na území dnešního Slezska, kam se vypravil třikrát ze slunné Itálie. Když si uvědomíme, v jakém stavu byly tehdy silnice, jak drncal kočár, a cestování na delší vzdálenost bylo na týdny, tak na tom musel být opravdu zle.

Ale nebyl sám, kdo z ruských klasiků trpěl duševními mukami. Puškin na tom byl podobně, Dostojevski taktéž, L.N. Tolstoj i roky nepsal, a jak dopadli později známí revoluční básníci, ono známé duo (Jesenin, Majakovskij), , o tom se ani netřeba rozepisovat.

Stálo jim to tedy za to, trpět skrz psaní? Asi ano, jinak by to nedělali.

zipporah
13.05.2013

heej, lebo je to smiešne pri predstave, ako divadelná scéna, kde sa čašník hodí o zem a prosíka, aby si pánko vzal kuracinku:D a ďakujem

Ikkju
13.05.2013

Výborná odpověď! Potěšil mě i citát, kterému dobře nerozumím, ale přijde mi nějakým způsobem vtipný.