Úšust, I. A. Gončarov

blog

10.12.2015 v 20:27 / zipporah (354 views)
Úšust, I. A. Gončarov
„Namáham sa,“ rozmýšľal, „aby som bol ľudský, dobrý: babička o tom nikdy neuvažovala a je ľudská i dobrá. Som nedôverčivý, prísny k ľuďom, milujem iba výplody svojej fantázie, babička miluje blížneho a verí vo všetko. Vidím, kde je klamstvo, viem, že všetko je ilúzia, a preto ma nič neláka, nič neuspokojuje: babička nepodozrieva z klamstva nikoho okrem kupcov a jej láska, zhovievavosť, dobrota vyplývajú z vrúcnej dôvery k dobru a k ľuďom, ale keby som ja... bol zhovievavý, tak iba z chladného princípu, kým babičkiným princípom je cit, milota, jej povaha. Ja nič nerobím, a ona celý život pracuje...“
Rajskij


Ruská literatúra je príbeh sám o sebe. S hlavnými postavami plynie v čase, keď masy snehu sa topia, cesty rozvonia zemina, drožky sa prebúdzajú a v clivote hrkocú ruskými končiarmi. Ruský les sa díva studeným pohľadom, step sa vlní a ukazuje neurčitý smer, obloha pozná trpkú pravdu, že na celom svete sa dýcha rovnako. V čom je tento príbeh jedinečný? Že v tejto veľkej pustatine boli a sú ľudia, ktorí dokázali veky žiť pod absurdným tlakom, aký nezvládli ani najmocnejší vladári, keď do nej vkročili, a dokázali ju bezhranične milovať.
V každom národe je prirodzené, keď sa v spoločnosti zjavujú tí, ktorí túžia po zmene ako rojkovia, alebo sa zavčasu vzdajú niečo zmeniť ako nihilisti. Aj o tom je príbeh Ivana Gončarova, ktorým uzaviera svoju slávnu trilógiu. V prvom diele Všedný príbeh Alexander s veľkými snami prichádza do mesta, vedie rétoriku so strýkom, no jeho boj za idey končí prebudením mladíka a prispôsobením sa mestskému životu. Dej však akoby pokračuje v Oblomovovi, kde sa stretávame so špecifickou „oblomovčinou“ (človek chronicky záhaľčivý, pôžitkársky, zbytočný pre spoločnosť, a až priveľmi ľudský). Hlavný hrdina sa neprispôsobuje, ale ani nerozširuje záujmy vo svojom životnom štýle, takže pasívne stojí na jednom mieste a rozhadzuje rukami nad „rozmarmi“ dneška, ktoré stelesňujú jeho priateľa Nemca. Gončarovova tvorba vrcholí v aktuálnych úvahách svojej doby (polovica 19.storočia) sedemstostránkovým románom Úšust, v ňom hrdina (vyše 40ročný) už neprispôsobený sa vrhol do umenia, v ktorom hľadá útechu. Jeho poznanie je v úryvku, ktorým sa začínal tento článok. Rajskij sa ani v závere nevzdáva lásky k umeniu.

Sila príbehu spočíva v ústredných postavách, ktorých nie je veľa a tak si môže byť čitateľ istý, že bude ešte dlho spomínať na postavu babičky, Rajského, Marfenky a Viery. Nasledujúce citované slová v samotnom diele akoby vraveli, že autorovi sa naozaj podarilo myšlienku splniť pri písaní románu, hoci pokiaľ ide o šetrenie síl, pri pohľade na cifru strán dá sa o tom polemizovať.

„Nevnášaj umenie do života,“ šeptal mu ktosi, „vnes život do umenia! ... A chráň si ho, šetri sily!“

Rajskij prichádza z mesta na vidiek k „babičke“, všetci v okolí ju takto volajú. Prežíva dojmy, strieda city, vytvára si vzťahy k trom ženám. Vierin profil je ako prízrak, biely duch, Marfenkine ústa sú stvorené na chichot, je ako krv a mlieko na vydaj. Babička je postava pracovitosti, poctivosti, štedrosti a odvahy žiť. Používa otvorený jazyk a časom sa stáva kultovou vo svojej veľkosti, obsiahne akoby celú dobrotu Ruska, ktoré sa v krajine nevydobýja jednoducho. Útly Angličan vyzerá pri nej ako komická bábka. V príbehu nechýba humor, hádky, rojčenie, či vtedajšia obľúbená téma nihilizmu v postave Volochova.
Úšust má malé kulisy, nadýchané prírodou, a Rajskij cez ne blúdi ako vo vzťahoch k Viere či Marfenke. Postupne sa čitateľ stáva súčasťou jedného úšustu, aktívnym pozorovateľom osudov hrdinov a nájde si aspoň jednu, s ktorou sa stotožní. Chvíle čítania sa podobajú sínusoide, stavy hrdinu sú raz blízke srdcu, raz nepochopené stoja ďaleko od zdvihnutého obočia. Taký je život človeka v každej dobe resp. autorov román je nadčasový v úvahách a náladách hrdinu. My sa chápeme a inokedy si iba povzdychneme nad záhadami v nás i „tam vonku“.

Ivan Gončarov, ktorý plakal za Puškinom, píše v porovnaní s Turgenevom omnoho menej romanticky. V trilógii sa akoby viac snažil prediskutovať problémy a situáciu, do akej sa Rusi dostali v revolučnej dobe a v pozadí hreje príroda. Úšust je o hľadaní kompromisu (zmyslu života) v dobe, kedy sa popri výstavbe koľajníc rodila jedna idea za druhou, život na nich sa zrýchľoval a to spôsobovalo zmätok v nejednej duši. Pri tom „včera“ nie je „dnes“ a už „včera“ človek pred rýchlosťou doby začal unikať uzavieraním sa do seba. A medzi dvoma dňami v 25.hodine stála vojna, kedy sa ľudia zomkli.
„Dnes“ neodsudzujme suseda, ak nám neodzdraví. Život v dnešku je v rýchlosti nezrovnateľný s dobou Rajského, napriek tomu nad všetkým, čo kedy tento hrdina odpozoroval a precítil zmyslami, platilo, platí a platiť bude.

A NECH BY SA OKOLO VÁS ČOKOĽVEK ROBILO, NECH BY VÁS ŽIVOT KDEKOĽVEK STRHOL, DO AKEJKOĽVEK PRIEPASTI BY STE SA RÚTILI, VŽDY MAJTE NA MYSLI A VYZNÁVAJTE JEDINÉ UČENIE, PREŽÍVAJTE JEDINÝ CIT, ODDÁVAJTE SA JEDINEJ VÁŠNI – UMENIU!
KIRILOV


Najbližšie: Ženba. Hráči, N. V. Gogoľ

Komentáře (0)