"Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!" Peter Pan

blog

11.08.2014 v 13:33 / zipporah (931 views)
"Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!" Peter Pan
Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“
(O výroku Petra Pana, J. M. Barrie)

Príbeh o Petrovi Panovi sa mi dostal do rúk len nedávno a do smrti bude vo mne clivieť nezodpovedaná otázka: čo by mi tento príbeh dal v čase detstva. Žijem v presvedčení, že je to rozprávka ako pre deti, tak pre dospelých. Napokon, písal ho dospelý človek a je očividné, že okrem životných skúseností vložil do Petra Pana filozofiu v detskej stručnosti.

Nadpis hovorí o mojom údive, čo za výrok sa to ocitol v knižke pre deti. Ako to len nevhodne vyznelo! Pochopiteľne, vedela som pre koho nevhodne. Prakticky som žila podľa Epikurovho výroku, kde som ja, tam nie je smrť, a kde je smrť, tam nie som ja, vysloveného z hodín Náuky o spoločnosti. Zdá sa, že to bola fatálna hrča v úvahách vôbec o všetkom na svete „tam vonku“ a v mojom vedomí.
Nezávisle od aspektu, človek sa v živote stretne s témou smrti viackrát. K poznaniu viem, že nič neviem, Sokrates dospel návštevami rôznych skupín ľudí a vnímal obsah v ich správaní. Viem, že nič neviem má rozsiahly význam a vo svete literatúry ho autori rekapitulujú v privátnej štafete resp. komu ako to vyhovuje. Za každým je to opojné čítanie a dôkaz, že ľudia sa pozerajú na ten istý jav z vlastnej predstavy. Majú nadanie a nachádzajú nový zmysel už v známom význame, čím ho obohatia.

V súčasnosti mi publikácia profesora Yaloma (Liečba Schopenhauerom) pripomenula vyhlásenie Petra Pana a stalo sa, že Barrie v podstate ponúkol filozofické myšlienky od autorít, akými boli Sokrates, Seneca a Schopenhauer. Pyšné predpovede o tom, čo bude po smrti nahradila pokora spočívajúca v tom, že priebeh smrti sa nás týka viac než to, čo je po nej a človek by mal v živote dospieť k tomu, aby sa najskôr naučil dobre zomrieť (Sokrates). Čítaním Liečby S. som sa vrátila k okamihu, keď sa Peter Pan a Wendy ocitli v nebezpečenstve. Stáli na skale a bojovali o život uprostred vody. Na pomoc im priletel šarkan, avšak mohol uniesť váhu len jedného.
V rozhodnutí Petra Pana blyští Senecova myšlienka: žiadny človek nezakúsi skutočnú chuť života, dokým nie je ochotný a pripravený z neho odísť. Vnímavý chlapec, ktorý nechcel nikdy dospieť, už dospelým bol a nielen pre tento okamih. V ňom dosiahol jeden z cieľov duševnej zrelosti bez náboženskej zmienky. O niečo podobné sa usiloval presadiť Rousseau v Emilovi.

Po pochopení tvrdej reality si Barrie vytvoril predstavu s výsledkom. Na Petrovo želanie Wendy odletela s ťažkým srdcom na šarkanovi, a vykríkol: „Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“
Prenáhlene som si domýšľala a predpokladala, že sa to týka vyhľadávania dobrodružstiev či hier, ktoré sú pre človeka (najmä pre mužské pohlavie) charakteristické. Hlavný hrdina je ako sebecký, tak šľachetný v obetovaní, čo z výchovného hľadiska tešilo a teraz je nadšený, pripravený pre ďalšiu hru a nevhodne zvolá: „Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“

Bol to omyl pre fatálnu hrču v úvahách, narazila som u seba na absenciu filozofie smrti. Výrok elegantne uzavrel Petrov čin a čo bolo ďalej, už s tým nemalo súvis.

O sile smrti som čo-to čítala, ale niekedy človek potrebuje počkať na vhodnejší čas pre pochopenie celého významu! Profesorom Yalomom spracovaná filozofia nielen spomenutých S+S+S ma presvedčila o tom, že Barrie mal celkom jasný zámer. A naozaj, smrť sa stala praotcom hlbokých myšlienok a matkou filozofie i náboženstva (Schopenhauer). Aj v tomto ponímaní sa smrť stáva veľkým dobrodružstvom!

Komentáře (6)

zipporah
08.09.2014

Som rada, že mi reagujete. Je vidno, že sme ich filozofiu pochopili rozlične a to je dôvod, prečo diskusia pokračuje. Za to sa teším, že ľudia aj uvažujú a aj reagujú, lebo tento dnešný uponáhľaný život nedovoľuje reagovať ani v prípade, že človek v sebe nesie odpoveď.
Vyberiem si toto, čo ste napísali:
„Myslím. že starost o to, jak zemřít si dělat nemusíme... spíše bychom se měli zaměřit na to, jak žít...“
Ak je toto vytrhnuté z kontextu, potom sa to stotožňuje s mojím chápaním filozofie o smrti podľa Schopenhauera a Nietzscheho a druhou vetou dokazujete, že človek aj slovne bojuje proti smrti, čo oni dosť pitvú v tých svojich názoroch. Keby sme v tomto výroku vynechali ešte zápor v slove „nemusíme“ a slovo „spíše“, tak je to vyrovnaná výpoveď ich filozofie. Teraz mám však pocit, že vynechávaním vašich slov, akoby som surovo pozmeňovala vaše vedomie a preto zavrhujem tento úmysel vopred do sveta zabudnutia.

„Kromě hrdinství a před ním by měl zafungovat zdravý rozum například než se vrhnu do boje proti násilníkům, zavolám na číslo policie a oznámím, co se děje, protože jinak se může stát, že skončíme bradou vzhůru já i ten, koho jsem šla chránit a najdou nás až kdoví kdy.“
Uvažujete nad konkrétnymi príkladmi, aby ste demonštrovali váš názor. Tak aj ja si dovolím zopár príkladov, pochopiteľne z ruskej literatúry, kde som najviac informovaná. Zároveň tým demonštrujem filozofiu Schopenhauera a Nietzscheho, ako to ja vnímam.
Gogoľ zbieral námety o ľuďoch, aby v próze odľahčil trpkosť života, ktorú si často ľudia sami privádzali a privádzajú do spoločnosti. Na prvý pohľad sa nezdá, že by mal ľudí v láske a stal sa v riadkoch bezočivým sudcom, lenže pravdou je opak. Pokiaľ by ľuďmi skutočne pohŕdal, nikdy by nepísal také reálne príbehy o nich. S trpkosťou, akú nesú reálne medziľudské vzťahy a pohnútky ľudí, sa zmieril pomocou humoru, ale jeho smrť neniesla žiadny zmysel preň. Spôsob jeho smrti opäť dokazuje, že po celý život bral vážne názory ľudí a tú vážnosť, ktorá často skutočne niesla známky paródie, a preto mu ubližovalo každé slovo, až kým ho zlomyseľní ľudia, tí, o ktorých písal, nepriviedli do nepríčetnosti a zahynul pre krivé slová na jeho účet.
Puškin bol najväčším géniom v Rusku, vo svojich básňach vkladal lásku, česť, cnosti i hriechy, ale bol to veľký milovník žien v zmysle námetu jeho príbehov... jeho hrdinovia zápasia so sebou, ale aj s láskou k ženám, a to sa prenieslo do jeho spôsobu smrti. Šiel do súboja, aby bránil česť svojej ženy, alebo niečo také.
Počula som, že Dostojevskij zahynul sám na ťažkú chorobu na stanici. Neviem, či je to pravda, ale takáto smrť by mu svedčala, spodobnil svojich hrdinov v knihách.

Neberme do úvahy tie hlúpe náhody ako smrteľné choroby. Je to až komicky jednoduché, ak človek berie drogy, raz to skončí... Ak človek chodí po horách, raz to skončí... Ak žije človek pre hmotu, aj to raz skončí... A všetko skončí vďaka tomu, čomu sa venoval, čo mu prinášalo šťastie, čo ho napĺňalo v jeho svete. Je úplne jedno, či to bolo správne alebo nesprávne, pretože z jeho pohľadu, ktorý je najdôležitejším, to správne bolo, a ak aj nie, príde na to na sklonku života, ak mu to okolnosti dovolia. Je to na nás, my si vyberáme smrť, v tom by mala spočívať sloboda. Netreba brať tieto príklady doslovne, ale treba sa zamyslieť nad pozadím, abstraktne si predstaviť, že to, ako človek žije život, aký si zvolí, je celkom možné, že tak ho aj skončí... Jeho smrť ponesie jeho hodnoty, zásady, ktoré dodržiaval. A podmienky vedia dostatočne ovplyvniť voľby. Moja babka trebárs celý život drela a teda tak aj zahynula. Do posledného dychu makala a smrť bola preto krátka. Niekto je však navyknutý predlžovať si zdravie, berie lieky, síce si ten život predĺži, ale účinky liekov sa začnú obracať proti nemu a napokon to budú lieky, ktoré ho privedú do hrobu. Písali ste tam o obetách, to je len jeden zo spôsobov smrti, ktorý sa nemusí vôbec týkať vás. Mňa práve tento spôsob smrti a Petrov výrok chytil do siete, a potom bola už len náhoda, že som prečítala Liečbu S. a riadky o smrti mi pomohli pochopiť, čo tým Barrie myslel.

No inak pokiaľ ide ešte o tých dvoch filozofov, neuznávam jednu vec na nich a je hrozné, hrozné čítať ich názory na ženy. To je reálne faux pas 19. storočia, ale boli to len tiež ľudia... odmietané bytosti. Treba si to uvedomiť, tiež to o niečom vraví... Skrývajú svoje utrpenie v dielach, ako pán Tolstoj.
K patetizmu: vďaka Schillerovi, ktorý ho objasnil v umení, ho považujem za skvelé čítanie a útechu v beletrii.

binysek
26.08.2014

mně osobně je v podstatě divné to, že hlasatelé smrti, která má smysl, smrti pro někoho nebo za něco pro věčnou vzpomínku nebo věčnou slávu sami povětšině zemřeli doma v posteli.

Podle mne realita, která vyžaduje takové smrti není moc prima, a pokud se nejedná o instinktivní pomoc, která s sebou pomocníkovi smrt přinese nebo obětování se pro nejbližší (záchrana tonoucího se smrtelným následkem pro zachránce, hasič v akci...), někdy i pro jiné v nouzi, je to ralita pěkně mizerná (tím myslím, válečná hrdinství a všechny propagační legendy s tím spojené).

Věčně nebude nikdo vzpomínat na nikoho, už proto ne, že ani lidé a jejich civilizace zřejmě věční nebudou. Já považuju za dostatečné žít slušně s podstatnou mírou laskavosti a velkorysosti k jiným a kritičností k sobě a to i za těch podmínek, že bych měla zaručen život věčný. Naspiruju a považuju za nesmyslné aspirovat na "správný život"( a byl ten Nietzscheho tak moc správný, když víme, koho inspiroval? i to je následek jednoho prožitého života asi nezamýšlený, ale následek ano).

Nejsem fascinovaná smrtí a nechápu tuto fascinaci, když je kolem tolik života, který je mnohem zajímavější i se smrtí, která ho provází. Myslím. že starost o to, jak zemřít si dělat nemusíme, zatím se to povedlo každému, spíše bychom se měli zaměřit na to, jak žít. A heroicky obětovat život za někoho, za něc nemusí být vůbec skvělé řešení, pokud samozřejmě nestojíme jako kůl v plotě v životě sami, protože kromě svého můžeme takto obětovat i životy několika dalších lidí (nejméně svých rodičů a svých dětí).

Samozřejmě, jsou situace, kdy člověk neuvažuje a ani snad nemůže uvažovat o osobním nebezpečí, ale opěvování takových postupů může vést k touze po následování a hazardu se svým životem. Kromě hrdinství a před ním by měl zafungovat zdravý rozum například než se vrhnu do boje proti násilníkům, zavolám na číslo policie a oznámím, co se děje, protože jinak se může stát, že skončíme bradou vzhůru já i ten, koho jsem šla chránit a najdou nás až kdoví kdy.

Nechci vám vaše ideály pošpinit, ale jsem skeptická a nedůvěřivá ke všemu patetickému, kromě toho pesimističtí filosofové mi byli vždy tak trochu nestravitelní a směšní - asi nejsem dost naladěná na jejich notu.

zipporah
25.08.2014

schopenhauer, nietzsche a ďalší ako oni uvažujú spoločne o "spôsobe", ako zomrieť, spôsob smrti, AKO človek umrie, Peter Pan sa rozhodol umrieť pre niekoho, niekomu chcel darovať život, o tom to je, ak by takto umrel, v skutočnosti by neumrel, pretože by ho ľudia večne spomínali... preto sa treba naučiť umierať každý deň, resp. žiť tak správne a tak, aby som tento svoj život mohol opäť prežiť (nietzsche)... vôbec nerozoberajú o tom, čo sa deje po smrti

binysek
22.08.2014

no, myslela jsem to spíše tak, že ať tím nebo oním způsobem mudrovat o smrti je celkem nesmyslné, když ona sama je naším absolutním koncem, pohádky o převtěleních /k čemu by mi bylo dobré, když už bych to stejně nebyla já) o posmrtném životě (ano, byl by jistě skvělý i když ne ten náboženský ale ta pohádka o duhovém mostě, kam odcházejí naše zvířata a čekají tam na nás - ale bohužel není), o smrti jako vyvrcholení života (pokud je naprostý konec vyvrcholením - mělo pak smysl žít?).

Smrt není ani dobrodružstvím, podle mých zkušeností s úmrtím mých členů rodiny a to jak lidských, tak i zvířecích, je umírání spíše těžká práce, fyzicky i psychicky velice náročná a smrt sama přinese zklidnění, protože to konec přináší vždy. Jako dítě jsem se smrti bála - dnes můžu říci, že se jí sama za sebe nebojím, jen vím, že mám před sesbou ještě mnohaletý úkol a tak se jí snažím vyhnout.

zipporah
21.08.2014

no ale práve schopenhauerova filozofia ani sokratova nepôsobia veľmi stráviteľne, skôr naopak... myslím, že to skôr náboženstvo sa snaží spraviť zo smrti bezbolestný proces...

binysek
19.08.2014

tedy já smrt nenávidím, je strašnám, konečná, nevratná a nenechává prostor pro naději a všechny filosofické a náboženské plky se jen snaží učinit toto sousto stravitelnějším. Doufám, že ono úsloví o tom, že já a smrt se mineme, bude pravdivé, sama pak souhlasím s jiným úslovím o tom, že žít se má, aby lidé se smláli, když se narodíš a plakali, když zemřeš. No ale, komu se to podaří.