Príbehy zo sveta NULL II: Alaris

blog

07.06.2012 v 20:25 / yerry (766 views)
Príbehy zo sveta NULL II: Alaris
V dnešnom zápisku sa vraciam k prvému stretnutiu Berdrewera s Alaris vo svete Null. Naznačím, kto bola Alaris a kto Berdrewer a niečo sa dozviete aj o ich schopnostiach.  Vypustil som niektoré dialógy s expresívnymi výrazmi a takisto aj odstavec s opisom sexuálnej scény, ktorý sa na blog tohoto typu pravdepodobne veľmi nehodí.

Všetko sa opakuje, obmieňajú sa len kulisy.

Stretnutie

Berdrewer si opäť sadol na matrace a až vtedy si uvedomil, že je úplne nahý. Vo svetle blikajúcej neónovej lampy mala jeho pokožka trochu sivý nezdravý odtieň. Nebola však scvrknutá, zvráskavená, ani ochabnutá. Podľa toho usúdil, že jeho vek asi nebude vysoký. Svalstvo bolo aktívne a pružné, teda ani kondícia by mu nemala chýbať. Len ten otrasný smäd, ktorý neustále pociťoval začínal byť dosť neznesiteľný. Na pravej paži si objavil tetovanie, bolo to číslo: 20980…

Začul zvuk, bol to úder kovu o kov, ako keď niekto ťahá železnú tyč po mrežiach. Zvuk sa približoval, zazneli kroky. Za mrežami sa objavila tmavá postava. Bol to muž, vysoký asi meter deväťdesiat, oblečený v čiernom koženom odeve. V rukách zvieral asi meter dlhú kovovú trubku.

„Tak čo, už si sa zobudil sedmospáč? Odvtedy, čo si bol potrestaný ty smradľavý potkan, prespal si štyri SKOKY, ešte si tu pobudneš a pribudne ti aj spoločnosť…“ Berdrewer si tú postavu chúliacu sa za mužom spočiatku ani nevšimol, bola nižšia a útlejšia. Zahalená bola do akýchsi špinavých handier.

V zámke zaštrkotal kľúč a zamrežované dvere sa otvorili, muž vsotil druhú postavu do miestnosti. Berdewer sa otočil k mužovi a chcel sa ho spýtať na vodu, z popraskaných pier mu však vyšiel iba vzdych „piiť“.
Muž v čiernych kožených šatách sa len uškľabil: „Voda je len pre vyvolených, to si hádam ešte pamätáš, a ty už medzi nich nepatríš.“

Muž sa otočil, vyšiel z miestnosti a opäť zamkol dvere. „Prajem ti príjemnú zábavu“: povedal muž spoza mreží a pokynul hlavou smerom k chúliacej sa postave v rohu miestnosti. Podľa úškľabku, ktorý sa mu objavil na tvári s hrubými črtami, bolo vidieť, že sa dobre baví. Bielka jeho prasačích očiek pritom svietili zo šera chodby ako dva lampášiky, ukazujúce v tme cestu do pekla.

Muž zodvihol kovovú trubku tresol po mrežiach a pomaly odkráčal. Ešte dlho znela Berdrewerovi ozvena jeho okovanej obuvy ako naráža na dlaždice pokrývajúce zem.

V Berdrewerovom mozgu to opäť začalo pracovať.
Podľa všetkého je tu za trest.
Pravdebodobne niečo vykonal, niečo, čo sa prieči zákonu.
Aký je vlastne jeho trest?
Má tu snáď zomrieť od hladu a smädu?
Ako dlho tu vlastne je?
Čo znamenajú tie SKOKY, ktoré spomínal muž s prasačímy
očkami v čiernom koženom odeve?

Vtedy si uvedomil, že v miestnosti nie je sám. Podišiel k postave v rohu miestnosti. Postava mala na sebe starý, dosť zodratý rubáš. Do tváre jej nebolo vidieť, mala ju zahalenú kapucňou. Chytil kapucňu za jej okraj a pomaly ju odhrnul. Prvé čo zazrel, boli belasé vystrašené oči. A následne si uvedomil, že sa pozerá do tváre ženy. Jej tvár bola veľmi bledá, oči boli výrazné, pod malým nosom sa klenuli plné pery. Cez ľavé líce sa jej tiahla asi päť centimetrová jazva. Tá tvár na prvý pohľad nebola ani príliš pekná, ani príliš škaredá. Ak by jej v tých belasých očiach nehrali akési ohníky, ktoré predznamenávali tušenie súvislostí, Berdrewer by povedal, že tá tvár je tuctová.

Berdrewer si uvedomil, že je úplne nahý. Pocítil rozpaky. Žena však z jeho nahoty v rozpakoch napodiv vôbec nebola. Berdrewer však cítil takmer hmatateľný strach, ktorý ju opanovával a príčinou tohoto strachu bol očividne on.

„Kto si?“ spýtal sa Berdrewer.
„Som tá, ktorá nie je, som číslo 248596“.
„Ako sa voláš?“, opäť nástojil Berdrewer na svojej otázke.
„Som číslo 248596“, opäť odpovedala žena.
„Tebe dali meno 248596? Aké je tvoje pravé meno?“
„Ešte kým som bola, volali ma Alaris“, odvetila žena a sklopila oči.
„A vieš, kto som ja? Poznáš ma?“, opäť skúšal Berdrewer.
Poznám ťa, si bývalý člen rádu zvrchovaného času, previnil si sa proti pravidlám vydaných Andaranom, rytierom zvrchovaného času a si odsúdený na trvalú neexistenciu“, opäť odpovedala žena a Berdrewer zbadal, že sa zatriasla.

Každý má v sebe určitý energetický potenciál o ktorom väčšinou nevie. ... až príde chvíľa a spúšťač túto energiu vypustí. Surovú a neriadenú.

Berdrewer a Alaris

Berdrewer odstúpil od Alaris. Cítil, že sa ho bojí a momentálne nemal náladu vyvracať jej obavy. Smäd bol neznesiteľný a hlad mu tak sťahoval žalúdok a spôsoboval kŕče, že sa zosunul opätovne na matrace. Miestnosť v ktorej sa nachádzal akoby zahaľovala hmla a cítil, že pokiaľ niečo nepodnikne, dlho už nevydrží.

Zamrežované dvere vyzerali byť pevné, mocný bol aj zámok na nich. V miestnosti sa nenachádzal žiadny nástroj, ktorým by mohol ten zámok odraziť. Kŕče v žalúdku sa stupňovali, myslel že zošalie… Pocítil teplo…
Teplo v kŕčmi zovretom žalúdku… To bude už asi agónia pred tým, než upadne do bezvedomia, ktovie ako dlho už je bez jedla a vody. Uvedomil si, že v miestnosti nie je sám, odvrátil zrak na Alaris…

Niee… začul výkrik. Nechápal, čo sa to deje…, bol to snád len zlomok sekundy, aj cez hmlu, ktorá mu zastierala zrak, zbadal, ako Alaris niečo odhodilo na náprotivnú stenu, z ktorej sa zviezla na zem. Letmo ešte zazrel jej hrôzou skrivenú tvár. Niečo ho prinútilo odvrátiť od nej zrak. Opäť sa pozrel na tie mocné zamrežované dvere, ktoré sa začali triasť a vydávať zvuk, akoby s nimi niekto lomcoval…

Uvedomil si, že teplo v žalúdku rastie a kŕče akoby ustupovali, už to ani nebolo teplo ale páľava, ktorá ho napodiv nepálila, ale prepojená s niektorou časťou jeho mozgu mu dodávala netušenú silu spojenú s eufóriou. Miesto žalúdka už pociťoval vo svojich útrobách niečo ako jadrový generátor, vybrácie rástli a rástli… Čím vyššia teplota, tým vyššia eufória…

Zamrežované dvere, ktoré sa začali zfarbovať do žerava odfrčali aj s kovovou zárubňou a kusmi steny, v ktorej boli vsadené. Miestnosť sa začala triasť, na stenách sa objavili pukliny a Berdrewer cítil, že horúčava v jeho žalúdku stále rastie. Nevedel ako to má zastaviť a nevedel ani prečo by to mal zastavovať. Pociťoval stále väčšie opojenie z možnej deštrukcie, chcel zistiť, kam až môže zájsť.

„Dosť, stačí!!!“, začul Berdrewer, a tieto dve slová sa mu ako nebožiec zavŕtali do mozgu. Opäť si uvedomil, že v miestnosti nie je sám. Teplo v žalúdku začalo zoslabovať až napokon úplne prestalo pôsobiť, nedostavili sa však ani predchádzajúce kŕče.

Alaris podišla k Berdrewerovi a padla pred nim na kolená, pričom hlavu zložila k jeho nohám. Berdrewer sa zohol, objal ju rukami a zodvihol ju. Jeho ruky pod jej rubášom pocítili jej útle telo. Klopila zrak, dlaňou jej zodvihol tvár a pozrel do jej belasých očí. Cítil sa mocnejší a zároveň cítil tam niekde hlboko v jej očiach netušenú energiu, inú energiu ako mal on, cítil, že keď sa tieto dve energie navzájom stretnú, vzniká energia, ktorá sa dá prirovnať k zrážke dvoch meteoritov alebo k štiepeniu jadra.

Berdrewer však pocítil aj čosi iné. Spočiatku myslel, že sa navracia teplo do jeho žalúdka a s ním spojená eufória. Zčasti to bola pravda. Pocítil niečo podobné a spočiatku bol z toho v pomykove, ale keď videl po prvý krát úsmev v tvári Alaris, usúdil, že tentokrát to asi nebezpečné nebude. Sňal z nej ten starý rubáš a odhalil jej nahé telo. Krivky jej tela boli oblejšie ako jeho. Chvíľu na seba mlčky pozerali, kým sa im oči opäť nestretli a nezačali rozprávať. Ich oči rozprávali neznámou rečou bez slov, ktorej obaja veľmi dobre rozumeli. Berdrewer cítil, že Alaris pozná už veľmi dlho. V nasledujúcich chvíľach sa pre nich stratila miestnosť, mreže vyrvané zo steny i muž s prasačímy očkami, zostala len čistá energia, vášeň a splynutie dvoch bytostí v jeden absolútny vesmír…

Pokračovanie...

Komentáře (0)