Orhan Pamuk - dojmy adolescenta

blog

18.10.2015 v 11:58 / Muhibbis (330 views)
Orhan Pamuk - dojmy adolescenta
Už dlho som nenapísala nejaký pekný článoček. Dokonca aj komentárom sa nejako vyhýbam... A pritom, nie že by som nemala o čom. V poslednom čase čítam takmer každý deň, som opäť na koni a aj vám to dokážem, len vyčkajte...

Pri príležitosti zahájenia čítania môjho v poradí tretieho románu tohto výnimočného spisovateľa som sa rozhodla trochu rozpísať o tom, čo znamená nielen pre mňa, ale aj pre literatúru ako takú. Ide o krátku analýzu jeho tvorby a pritom o zoznámenie českého a slovenského publika s mužom, ktorého meno by ste si mali zapamätať. (Veď Nobelova cena za literatúru nie je maličkosť...)
Dámy a páni, Orhan Pamuk.

Možno to viete, možno nie, ale som tak trochu turkofil, a je jedno, či ide o Turecko minulé či súčasné - alebo dokonca o Osmanskú ríšu. Zároveň nemám, nemám a ešte raz nemám rada (mierne povedané...) červenú knižnicu, zvlášť ak píše o "Oriente", akejsi divnej, spotvorenej verzií Blízkeho a Stredného východu. Nič ma nedokáže nahnevať spoľahlivejšie ako keď Bice Smallová rozpráva o dejinách Osmanskej ríše, akoby to bola nejaká fantastická, rozprávková krajina, hoci ona skutočne existovala, s ľuďmi ako Kara efendi či Şeküre hanim...

V našich končinách sa veľa diel, ani filmových, ani literárnych, ktoré by rozprávali o Turecku, či už minulom, či súčastnom, nenájde, a keď už sú, kvalita a výpovedná hodnota sú často veľmi pochybné. Preto si viete predstaviť, ako moje srdiečko zaplesalo, keď som sa dozvedela, že jeden z najvýznamnejších postmodernistov je Turek. Požičala som si z knižnice prvú jeho knihu, ktorá mi prišla pod ruku, a začala som čítať. Zhodou okolností to bola tá najkratšia z nich a zhodou okolností práve Nový život.

Ak vám mám teraz niečo odporúčať, vy to nerobte. Teda, Nový život si prečítajte, ale nie ako jeho prvú knihu, či dokonca ako svoje prvé postmoderné dielo. Radím vám to ako človek, ktorý to urobil. Nie je to dobrý nápad - miesto vášní, ktoré postmoderna obvykle vyvoláva, či už pozitívnych alebo negatívnych, ma na konci postretla len ľahká melanchólia a po jej odoznení zmätok. Pri dobrom postmodernom diele (aspoň také sú moje skúsenosti) by ste mali byť na konci buď znechutení, čo za blbosť ste to čítali, alebo nadšení nad hlbokomyseľnosťou onoho diela - mne sa to v tomto prípade nestalo. Pripisujem to rovnakým dielom svojej neskúsenosti ako aj celkovému vyzneniu knihy. Dnes by sa mi iste páčila... Ale ja som si nedala povedať, však Nobelova cena, né, a požičala som si ĎALŠÍ autorov román...

Nebolo to zlé rozhodnutie, až na to, že knihou Moje meno je Červená som mala, samozrejme, začať. Svoju úlohu v tom, že som sa rozhodla v čítaní Pamuka pokračovať, iste zohrával aj fakt, že medzičasom už uplynulo pár mesiacov od zmätku, ktorý ma zachvátil po Novom živote, a štítok "historická detektívka" sa mi zdal neobyčajne lákavý. O asi dva mesiace neskôr som mala pocit ako po presexovanej noci (odpustite mi trochu nevkusnú metaforu...). Bola som z toho celého unavená, ale tá námaha stála za to... Alebo by ste to snáď radšej prirovnali trochu poetickejšie k roľníkovi po žatve? To je fuk, dúfam, že máte predstavu. Moje meno je Červená je kniha ako chalva - sladká, ale ťažká, takže hoci by ste ju aj chceli na posedenie spucovať celú, nemôžete. A samozrejme možno vám nebude chutiť už prvý hlt, prípadne sa ňou prežeriete a do smrti ju budete nenávidieť. Ale ako som povedala, kto sa bojí, nesmie do lesa, a kto nemá rád sladké, zase do Turecka, takže viete, o čom hovorím.

Tretiu knihu som si zaobstarala na dočasný úväzok (t.j. v knižnici) v náhlom záchvate turkofilstva, ktorý ma zachvátil po tom, čo som si v stánku s kebabom (ten bastard, pardon majiteľ, tam mal dokonca vlajočky a šál Feherbaçe a z rádia mu hrala arabeska!) kúpila pravú tureckú pide, totiž pardon, čosi ako pizzu, z ktorej som nakoniec aj tak väčšinu rozdala. S Múzeom nevinnosti, zaobstaraným v ten deň, som sa nepodelila, lebo ho nikto nechcel. V našej rodine sú totiž samí kultúrni barbari, ktorí čítajú akurát tak Kuroshitsuji mangu alebo motivačné hovadiny.

Múzeum bolo dokonca ešte viac chalvovité ako Moje meno je Červená, lebo je to romanca. A dobrá romanca - taká, že ju neprekoná dokonca ani Bosorkina dcéra od Jany Pronskej, ktorú som v temnej ére svojho života prečítala tiež. Odporúčam pre všetkých milovníkov (či skôr milovníčky) tureckých seriálov, lebo je to romantika, je to z Turecka, a, ééé... Dozviete sa, ako to tam vyzeralo počas sedemdesiatych rokov. Teda, mňa to teda celkom zaujímalo! Občas to bolo dosť roťahané aj na mňa, ale po dostatočnej dávke pomyselného cukru mi to opisovanie Füsüniných cigaretových ohorkov pripadalo strašne zlaté. S odstupom niekoľkých mesiacov mi pripadá stále.

No, a o čom to celé bolo?

Nový život - Nejaký emo si prečíta dajakú knihu, zdá sa v pohode, ale potom sa zabuchne to dajakého blbého dievčaťa a celkom mu preskočí. Robí všelijaké divné veci, ako že cestuje po Turecku autobusmi a živí sa okrádaním mŕtvych cestujúcich, a stretáva ľudí, ktorí robia veci ešte čudnejšie, napríklad ten maník Sitki, ktorý dával sledovať svojho syna nejakými týpkami, o ktorých si viedol záznamy a tam ich volal podľa značiek hodiniek. A celé to má hlbší zmysel, ale koniec ma strašne sklamal. Nebudem vám spoilerovať, prečítajte si to.

Moje meno je Červená - Dej sa odohráva na konci 16. storočia v Istanbule v zime. Je tam banda drbnutých miniaturistov, z ktorých jeden bol zavraždený, a kopa starých orientálnych umeleckých diel, o ktorých sa autor dosť rozkecáva, takže keby sa to nebodaj odohrávalo vo Florencií, mali by sme tam hotovú učebnicu Leonarda a Rafaela a ktoviekoho ešte. Na druhej strane, to by asi vyhovovalo niektorým študentom, ktorí chcú vyzerať múdro pred babami, a tak vyťahujú historky o renesančných maliaroch a ich záľubách and stuff. S Bizhádom a Firdáusím sa pred dievčatami toľko nenamachrujete. Nevermind, je tam nejaký blb, bývalý miniaturista, a tú vraždu rieši, ale medzitým zabijú ďalšieho z tých nýmandov, ktorý je z nich asi najmenej trafený a ktorý je zhodou okolností strýko nášho vyšetrovateľa. Má tam dcéru, ktorú vyšetrovateľ ľúbi, odkedy mala táto asi dvanásť rokov (?!), a táto sa vo veciach trochu angažuje, ale zase nie moc. A na konci tú vraždu vyriešia.

Múzeum nevinnosti - Nejaký bohatý maník má vzťah s dievčaťom, ktoré ľúbi, ale zrazu mu preskočí a začne si s nejakou inou babou, do ktorej sa zamiluje. Nakoniec sa ale aj tak zasnúbi s tou prvou, načo ona nejako zmizne. Potom sa trápi tak, že Werther by sa bol zabil aspoň päťkrát, jeho snúbenici to lezie na nervy a nechá ho, a nakoniec zomrie aj jeho otec. Ten chlap tam v kuse fňuká, ale to dievča neprestáva hľadať, a keď ju nájde, tak je už aj vydatá za nejakého nic moc scenáristu. On chodí roky na návštevu k nim, akože rodinný príbuzný, manžel nič nevie a nakoniec tú ženskú opustí sám... Plot nevyzerá tak úžasne, proste telenovela, aj preto by sa to skalným fanúšikom Ferihy mohlo páčiť.

Možno som vám to všetko mala rozpovedať až po dočítaní Čiernej knihy, ale úprimne, je mi to jedno. Viem, že takto zniem ako literárny barbar, ale s tým sa nejako vyrovnám. Samozrejme, v každej z tých kníh sú nejaké kultúrne a sociologické podtóny, filozofovanie a tak podobne, ale na tom tiež nezáleží. Keď sa do toho pustíte, zistíte to sami, napokon, hovorila som o svojej emocionálnej reakcií a dojmoch, nie o nejakých tých hlbokých podtónoch. To dokážu iní, a lepšie, takže ak si myslíte, že ste na také veci pripravení, len do toho...

P.S. A v každom prípade si pripravte google, pretože niektorým veciam nemusíte na prvý raz porozumieť, ak ste medzi turkofilmi začiatočníkom. Ale to predsa pre dnešnú mládež nepredstavuje nijaký problém, všakže? A pokiaľ budete niekde počúvať, že Pamukove knihy sú o ničom a nuda, tak mi verte, keď vám tvrdím, že väčšie utrpenie je Antigona, ktorá sa počas tých pár stránok nikam nepohne a poučenie je jasné hneď od začiatku. Tá hodinka s ňou bolí viac než celé mesiace s už spomínanými románmi. Jednota miesta, času a deja je sviňa.

Komentáře (4)

gladya
09.11.2015

Tento článek mě natolik zaujal, že jsem se rozhodla něco od Pamuka přečíst, zrovna jsem začala číst Jmenuji se Červená vypadá to velmi slibně. Takže tímto děkuji na tip.

jitvav
19.10.2015

Moc pěkná a zajímavá recenze. Skutečně vystihuje to podstatné z Pamukových děl a přitom je napsána velice čtivě. Jen více takových článků!

bondula
19.10.2015

To je, ako keby som počúval recenziu na Pamuka od nejakých mladých ľudí, sediach oproti v električke! Páči sa mi Pamukov literárny jazyk. Tvoj (v tomto texte) sa mu vôbec nepodobá. Ale tiež sa mi páči. ´Takýto´ jazyk sa na zhodnotenie ´takých´ kníh fakt hodí. Fasa článok!

Koka
18.10.2015

Vtipné, poučené, zaujímavé! Už dávno sa taký oduševnený text na DK veru neobjavil. Ďakujem.