(Ne)prebudená/časť štvrtá/

(Ne)prebudená/časť štvrtá/
Nedeľa plynula pokojným tempom. Angie v strave takmer lietania, po poznaní, že ľúbi robila veci úplne mechanicky. Upratala, navarila.
A pod jej oknami stál on. Aretas. Okolo neho sa vznášali vločky snehu. Sem tam sa prešiel, pár metrov. Chvíľu prešľapoval z nohy na nohu. Zima bola riadna. A potom znova stál a pozeral do okien bytu na treťom poschodí. Na mesto nenápadne sadal súmrak. Rozsvecovali sa svetla pouličných lámp. Poletujúci sneh a žltá žiara svetiel vytvárali čosi čarovné.
Angie pristúpila k oknu. Vnútro sa jej zaplavilo príjemným pocitom zvláštneho tepla. K poznaniu, že ľúbi sa pridal pocit radosti aj z toho, čo videla. Chvíľu stála bez pohybu a sledovala to všetko za oknami bytu. Snažila sa vdýchnuť tú krásu. Nasávala do seba kúzlo okolitej krajiny.
Aretas si všimol ako stojí za oknom. Postál a pozoroval ju. Od kedy ju sledoval, jej vlasy trocha podrástli. Už neboli ultra krátke. Mala nový strih, aj svetlejší odtieň.
A musel uznať, že jej to veľmi pristalo.
Angie pocítila jeho pohľad a ten svoj nasmerovala k nemu. Aj na dialku vnímala ako sa im oči stretli. Zaklonila hlavu k ľavému plecu a pozorovala ho. Jeho postavu v dlhom kabáte, jeho dlhé čierne vlasy. V podvedomí sa usmiala. Zatúžila počuť jeho hlas. Snažila sa vybaviť si jeho melódiu, zafarbenie.
Veľmi ho ľúbila. To vedela. Láska sa  rodila a klíčila pomaličky, no aj napriek tomu bola zaskočená pocitmi, ktoré cítila.
A cítila ešte niečo. Len nevedela čo to je. Vedela, že je toho viacej, čo je neodhalené.
Niečo, čo bolo stále zastreté sivou hmlou. Spomienky. Ale aké? Hoci sa dokola snažila zachytiť v mysli aspoň náznak, každá snaha jej vykĺzla a znova sa stratila.
Nie je čas.
Len či niekedy príde. U bola občas skeptická, zúfala a beznádejná.
Na diaľku si hľadeli do oči. A zrazu veľmi zatúžila mať ho vedľa seba.
Takmer v tej sekunde sa bez ďalšieho rozmýšľania zvrtla a rýchlo hodiac na seba kabát a čižmy utekala dolu schodmi na ulicu. Za ním. Za mužom, ktorý ju vábil desil zároveň.
Aretas nechápavo hľadel, keď sa objavila pri dverách bytovky. Jeho šok bol ešte väčší, keď si uvedomil, že kráča k nemu.
Postála pri ňom, bez slova ho vzala za ruku a viedla do tepla izby na treťom poschodí.
„Sadni si do izby, hneď som tam“-povedala mu. On ešte stále prekvapený bez slova odložil kabát a čižmy a sadal si na sedačku v teplej útulnej izbe.
Angie sa po chvíli objavila vo dverách, nesúc dve pariace sa šálky horúceho, voňavého čaju.
Sedeli mlčky dlhú chvíľu, On z údesu nad jej náhlym správaním, ona šokovaná sama sebou, čo práve spravila.
No bolo to oveľa silnejšie ako čokoľvek pred tým., Cítila, vedela, že to musí urobiť. Nejaká neznáma sila ju neustále ťahala k nemu. Len stále nevedela aká. Hladela mu do očí a vedela, kdesi hlboko vo svojom vnútri, že tie oči pozná. Len nepoznala miesto a ani čas.
Aretas sa po chvíli nesmelo ozval:“ Ďakujem, Angie“
„Za čo?“ nepochopila náhle. Prekvapil ju jeho hlas, ktorý sa ozval nečakane. Zaskočená čakala na jeho slová. A on sa rozrozprával. Hovoril tichým pokojným hlasom. A ona počúvala a nechala sa unášať príjemným pocitom.
Jeho hlas ju unášal do čias, keď bola malé dievčatko. Pred očami sa jej ako film premietal príbeh z detstva. Spomenula si chlapca zo susedného domu, ktorý bol celý život pripútaný do invalidného kresla. Sedával smutne na terase a sledoval deti, ako sa hrajú a naháňajú.
Tak veľmi túžil po tom, aby sa s nimi mohol hrať. Sledoval deti každý deň. Jeho smutný pohľad nedal Angie pokoj. Vždy očami zablúdila na terasu domu naproti. Videla ho tam, stále smutného.
Neskôr, keď nabrala odvahu mu nesmelo zamávala. Chlapec sa poobzeral okolo seba, mysliac si, že máva niekomu inému. No bol tam len on sám. Chvíľu pozeral nechápavo a potom gestom , či to patrilo jemu poslal Angie otázku.
Angia prikývla hlavou a on sa úplne prvý krát na ňu usmial......

A príbeh zmizol. Angie precitla do skutočnosti.
Aretas sedel so šálkou horúceho čaju, ktorý mu zohrieval skrehnuté ruky.

autor: reni1274 · 02. prosince v 14:24 · přečteno 135x

Komentáře (0)