(Ne)prebudená /časť šiesta/

(Ne)prebudená /časť šiesta/
​Dnes už druhý krát prešiel dverami jej bytu. Nechal sa viesť. Kráčal za ňou, stále držiac jej ruku. No vôbec nechápal, čo sa deje. Prečo tak vyletela za ním. Len ticho nasledoval jej kroky.
​Videl v jej tvári niečo, čo tam nebolo. Videl to v jej pohľade, očiach. Smútok, utrpenie. Veľkú bolesť. Sediac  potom neskôr v tichu izby videl jej zmätok, keď nevedela ako začať. Vnímal to hmatateľné ticho. V očiach sa jej perlili slzy. Videl ako sa jej chvejú kútiky úst. Z celej sily sa snažila zadržať ten nekontrolovateľný plač, ktorý sa jej dral kdesi z hlbky jej útrob. Snažila sa, tak veľmi sa snažila neplakať. 
No zrazu jej telom otriasli mohutné vzlyky,  jej plecia sa chveli pod náporom bolesti z minulosti, ktorá sa predierala cez roky potláčané city. 
​Aretas chvíľu sedel na druhej strane sedačky, bezmocne sa dívajúc na Angie. Nevedel, čo má urobiť. Hľadel na ňu, ako ju dusí plač a hlasné vzlyky boli čoraz intenzívnejšie. Spojil dlane, akoby sa modlil, privrel oči, prudko dýchala snažil sa nájsť odpoveď." Čo má sakra robiť."- kládol si dokola otázku. 
​Keď už nedokázal len tak počúvať jej plač, keď cítil, ako mu v krku rastie mohutná guča, ktorá ho dusí, pomaly vstal. Urobil zopár krokov k nej. Sklonil sa jemne ju hladkal. Po vlasoch, hladil jej chvejúce sa plecia. 
​Angie vôbec nevnímala jeho pohladenie. Sadol si k nej na sedačku. Objal ju, jemne k sebe privinul a hojdavým pohybom sa ju snažil upokojiť. 
​Ona zdvihla hlavu, chvíľu mu hľadela do očí,  potom sklonila hlavu na jeho plecia a nechala sa hladiť a kolísať. 
​*Prešla dlhá doba, za oknami bola už hustá tma. V neďalekom  okne v bytovke naproti neúnavne blikali vianočné svetielka. 
Angia bola stále schúlená v objatí Aretasa. Už sa ako tak upokojila. Aretas si vydýchol úľavou, že už aspoň neplakala. Jej plač ho bolel. Cítil sa bezmocný. Nevedel , čo robiť. 
​Po veľmi dlhej chvíli zdvihla k nemu pohľad, usmiala sa. "Nie si hladný?"- opýtala sa nečakane. 
​Prekvapene sa na ňu pozrel. Ticho, akoby ani nepočul jej otázku. Pootočil hlavu k ľavému plecu  a snažil sa vsať do svojej mysle každulinkú črtu  jej tváre. Angie sa pousmiala nad jeho zdanlivo nechápavým pohľadom a zopakovala otázku. 
​Zvuk jej hlasu ho vrátil do reality. "Ale áno"- odpovedal a nasledoval ju do kuchyne. 
​Všetko sa jej zdalo tak dôverne známe.
Jeho pohyby rúk,  gesta , ktorými sa snažil aj o neverbálnu komunikáciu. To všetko bol on. Tak ako si ho pamätala. A hoci bol kedysi dávno, v jej detstve pripútaný na invalidný vozík, vedela isto, že je to on. Všetko na ňom dôverne poznala. Nielen gestá, ale aj farba oči, pohľad. V mysli  sa jej vynáral spôsob komunikácie jej priateľa z detstva. No nesedelo jej to meno. Vedela na isto, že sa nevolal Aretas.  
​Nedokázal vyriešiť a logicky vysvetliť prečo nie je na vozíku, prečo má iné meno a kde sa vlastne vzal, keď vedela, že zomrel.
Priamo pred jej očami. 
​Videla ho vydýchnuť naposledy. No na teraz sa  snažila nevybaviť si tú spomienku. Nechala ju zatiaľ zavretú v bezpečí v zamknutom zákutí svojej mysle. 
​Ale vedela, že musí vyriešiť túto záhadu. Nie teraz. Ešte nie.  
​Pousmiala sa pri pohľade na neho. Pristúpila k nemu, pohladila ho po líci.
Pod rukami jej zašuchotalo príjemné strnisko jeho neoholenej tváre. Takto sa jej páčil. S tým ležérnym  štýlom, mestského chalana. Pozrel jej do očí a tiež sa usmial. 
​Akoby bolesť, ktorou prešli nebola. Teraz bola táto chvíľa, táto sekunda, minúta. A tá patrilo šťastnému okamihu. Šťastnej chvíli.
​Angie na isto vedela, že ju čaká ešte dlhá cesta. Veľa sĺz. Spomienky, ktoré roky potláčala. Ale dnes nie....dnes už nie. Dnes už nechcela spomínať. Spomienky boleli. Na dnes mala pocit, že spomienok bolo dosť. 
Možno zajtra. Usmiala sa, vychutnávala si pokoj a kľud, ktorý cítíla, keď bol pri nej Aretas.
Aj zajtra deň. 
 
 
 

autor: reni1274 · 24.12.2018 v 19:59 · přečteno 288x

Komentáře (0)