(Ne)prebudená časť siedma

(Ne)prebudená časť siedma
Čas plynul svojim neúprosným tempom.
Adventné týždne preleteli ako voda. Vianoce Angie doslova pretrpela.
Zatvorená v teple svojho bytu. Na celé to šialenstvo sa prizerala s úžasom.
Tak ako po iné roky, nechápala ten chaos, ktorý vypukol všade okolo nej pár dní pred štedrým dňom.

V myšlienkach jej neustále blúdili spomienky na detstvo.
Na malého chlapca na invalidnom vozíku, ktorý ožil, keď sa spoznali a celé dni sa hrali. Stali sa nerozlučnými priateľmi.
A Angie sa bez neho takmer nikam nepohla.
Spomínala na to, ako sa spolu učili hrať.
Angie, večne neposedná a rozbehaná, plná energie sa snažila prispôsobiť tempu malého chlapca, ktorého pohyb bol obmedzený.

Prispôsobili si rôzne hry. No najčastejšie len tak sedeli a plánovali spoločnú budúcnosť. Snívali o živote.
Spoločnom.
Prežívali svoju malú nevinnú detskú prvú lásku.
Prvú lásku v ich živote a verili, že bude aj posledná.
Angie sa opäť zahmlili oči slzami.
Spomienky v nej ožívali.
Spomienky, ktoré chcela navždy zabudnúť. Celé roky ich dusila v sebe aj v tom najmenšom zárodku.
Lebo boleli.
Aj po dlhých rokoch. Ako v nej ožívali, prebúdzali sa tie temné zákutia jej mysle. Pandorina  skrinka sa otvárala. A ako mrazivá temnota z nej vystupovalo to, čo malo byť na veky uväznené.
Angie privrela viečka, po tvári jej stekali teplé slané slzy. Cítila ich chuť v kútikoch úst. Akokoľvek sa snažila zastaviť ten prúd myšlienok a sĺz, už sa to nedalo.
Minulosť ožívala.
V desivom , krutom a bolestivom prebudení zo spánku vekov.

V zrýchlenom filme sa miešala minulosť a súčasnosť.
Tvár malého chlapca na invalidnom vozíku  striedala tvár Aretasa.
Teraz už na isto vedela, to, čo sa zdalo byť neskutočné.
Aretas a jej kamarát z detstva boli jedna osoba.
Angie musela prísť na to, ako je to celé možné. Len nevedela ako.
Prúdy myšlienok okupovali jej myseľ.


A Aretas, ten tichý spoločník stál pod jej oknami. Stále. Tak ako pred týždňom, pred mesiacom, pred dvomi. Ako dlho ju vlastne neúnavne sleduje?
Od začiatku jesene.

Angie, sediac v kresle pod oknom vstala. Urobila pár krokov k oknu.
​Ano, bol tam. Tak ako vždy.
Schovaný vo svojom teplom kabáte, s golierom  takmer  až po  oči. Zakrýval si tvár pred chladom a mrazom.
Sledoval jej okná.
A hoci bol dosť ďaleko, Angie si bola takmer istá, že sa pousmial, keď ju uvidel za oknami.
Ako ho tak sledovala, vedela, že to celé sledovanie musí skončiť. V hlave sa jej rodil plán, ako to urobiť.

Vedela, cítila,  že ho ľúbi. Rovnako, ako vedela, že Aretas je kľúčom k mnohým tajomstvám.
A to, že už vie, že je jej dávnym kamarátom z detstva, bol len začiatok.
Lebo Aretas toho skrýval oveľa viac. Ale to Angie ani netušila.

Tak ako po iné dni zbehla dolu schodmi a pozvala ho na šálku teplého čaju.

A tak, ako po iné dni, aj dnes sedeli mlčky. Bolo počuť len tiché dýchanie, sŕkanie horúceho čaju a sem tam hlboký povzdych zamyslenej Angie.
Plán, ktorý sa rodil v jej myšlienkach bol jednoduchý len na oko.

V mysli sa jej vynárali stále ďalšie a ďalšie spomienky.

„Ako je sakra možné, že si zomrel a zrazu si tu“ - vyletelo z nej odrazu, tak náhle, že sa sama prekvapila zvukom svojho hlasu.
Aretas sa na ňu zahľadel. A potom veľmi dlho premýšľal, nespustiac z nej svoj pohľad. Ticho sa dalo takmer krájať.

Po chvíli, ktorá sa Angie zdala ako večnosť prehovoril svojim hlbokým hlasom.
„Ešte nie......nie je čas Angie. Nedozrel čas a mnoho vecí ešte nevieš. Nepochopila by si."
„Kedy, keeeeedy bude ten čas“- zareagovala Angie.
„Nepochopila by si“- zopakoval Aretas a pokračoval „ buď trpezlivá. Neboj sa, ten čas sa blíži. Všetko pochopíš, veľa sa naučíš. Ale ešte nie.“

Vstal, prešiel pomalým krokom z kresla, kde sedel k nej. Sklonil sa, jemne ju pobozkal na obe líca a odišiel.

Pri bozku privrela oči a nechala ich zavreté, možno čakajúc.....na..... čo????
Ďalšie bozky????
Oči otvorila až vtedy, keď počula buchnúť vchodové dvere. Až vtedy si uvedomila, že Atretas odišiel.

Aby opäť stál pod jej oknami.


Ako je možné, že si zomrel a zrazu si tu“, opakovali sa v hlave Angie tieto slova dokola , celú noc.
Ani na chvíľu sa jej nepodarilo zaspať.
Nevedela dať do kopy súvis všetkého, čo sa okolo nej dialo.

Bola praktický človek. Ateistka, ktorá verila len tomu, čo videla na vlastné oči. Svet vnímala taký aký bol. Bez zázrakov, viery v boha.
Bez bosoráckych a vešteckých , ako to ona volala bláznovstiev.
A zrazu sa okolo nej diali nepochopiteľné veci.

Nič nedávalo zmysel. Ako je možné, že si zomrel a zrazu si tu.....opakovala si zas a znova.
Ako je to možné????

„Nedozrel čas“, povedal jej Aretas. Čas na čo?
Celý večer sa cítila tak zvláštne. Inak. Akoby sa niečo v nej menilo.
V hrudi cítila zvláštne teplo. Vnímala niečo, čo si nedokázala vysvetliť.

To teplo ju napĺňalo pokojom. Bolo ako pohladenie, alebo objatie láskavého človeka.
Lovila v pamäti. Len veľmi vzdialene, hmlisto sa jej zdalo, že to teplo v hrudi pozná. Ten pokoj, ktorý bol zrazu všade okolo nej.

Neverila vlastným myšlienkam. Ona , človek, ktorý sa smial z kolegyne, ktorá mala v práci prezývku bosorka, rozmýšľa o veciach, ktoré jej boli pred pár týždňami smiešne.


Zo slúchadiel jej prehrávača hrala jej obľúbená kapela. Zamyslená sa ponárala do tónov hudby. Nechala sa unášať, oči privreté.
Teplo v hrudi sa zrazu stratilo. A ju ovládol zas ten ťaživý pocit smútku minulosti.
Ako ostrie noža ju bodla spomienka na otvorený hrob, malú truhlu, ktorú pomaly spúšťali do čiernej desivej jamy.
Hudba sa stratila, lebo spomienky mali zrazu aj zvuky. Hlasný plač, takmer kvilenie, ktoré sa jej zarezávalo do uší a bolelo tak ako nikdy nič pred tým.
Zas bola tým  malým dievčatkom, ktoré stratilo najlepšieho kamaráta.
Cítila výčitku. Bola presvedčená, že to ona môže za jeho smrť.
V jej detskej hlave bol chaos.

Angie prežívala spomienku tak živo, až vnímala pocity seba, ako malého dievčatka ako skutočnú v tele dospelej ženy.
Album v jej prehravači dohral a slúchadlá boli ticho. No ona si to neuvedomila.
Bola príliš ďaleko od reality.

Spomienka ju preniesla ku chvíli, ktorú si želala navždy vymazať z pamäti.

Deň začal ako každý iný.
Veď boli prázdniny. Angie vymyslela na dnes výlet. Pre seba a jej najlepšieho kamaráta na invalidnom vozíku.
Už nebolo prekážkou, že jeho nohy nahradili kolesá, ktoré poháňal svojimi obratnými rukami. A keď už nestíhal za Angie, ona vždy postála, aby ho počkala a chvíľu tlačila invalidný vozík.
Boli skrátka zohratá dvojica.
Neďaleký les bol ich vďačným útočiskom. Tak to bolo aj v osudný deň.
Ich plán bol kopec nad mestom.
No obaja zabudli na vlastnú bezpečnosť. Hravo a bláznivo sa pretekali, kto bude prvý...v prvej zákrute....a potom ďalšej.....a ďalšej....až... nebola žiadna zákruta.
Len prázdno.
Desivé prázdno........ a potom ticho.
Na chvíľu keď zanikol detský krik stíchol celý les.
Na sekundu, minútu zamrel štebot vtákov, šelest listov na stromoch.
Bolo len desivé ticho, ktoré prerušil výkrik Angie.
Výkrik ktorého ozvena sa ešte chvíľu niesla lesom.
NIEEEEEEEEEEEEE......... ​


​Angie sa prebrala zo spomienky na  svoj vlastný hlasný výkrik .
NIEEEEEEEEE, sa nieslo ulicou, cez pootvorené okno bytu, kde Angie bývala.
Ten výkrik  počul  aj Aretas.
A každý, kto ho počul cítil  mrazenie  a  strach. 

autor: reni1274 · 15. března v 09:09 · přečteno 65x

Komentáře (0)