(Ne)prebudená/časť piata/

(Ne)prebudená/časť piata/
Izbou sa šírila omamná vôňa zázvorového čaju. Angie sedela vo svojom pohodlnom kresle pri veľkom okne, odkiaľ mala krásny výhľad na snehom zasypanú krajinu. 
​No oči mala zatvorené a nechala sa unášať tónmi ľúbozvučnej  hudby zo slúchadiel svojej mp3-ky. Mozartova Malá nočná hudba, ju pomaly   dostávala do stavu pokoja. Aretasova návšteva ju dnes zasiahla na veľmi citlivom mieste. 
​Jej myseľ sa začala rozpamätávať na spomienky, ktoré kedysi dávno vytesnila zo svojej mysle . Boli príliš bolestivé. Dlho trvalo, kým jej detská krehká malá duša našla pokoj. 
​Pozrela von oknom. Aretas tam stál. Tak ako každý večer. Dlhý kabát vymenil za teplejší, s kožušinou. Čiapku mal stiahnutú takmer po oči. Zima bola vonku riadna. Ruky v teplých rukaviciach schovával hlboko do vrecka kabáta, ruky mu mrzli aj napriek tomu. Mraz štípal klesajúcou teplotou čoraz viac. A jeho čakala ďalšia noc pod jej oknami. Pohľadom zablúdil do rozsvieteného okna. Teplé žlté svetlo lampy ho lákalo do útulnej izby, v ktorej strávil príjemné popoludnie s Angie. 
​Spomenul si, ako počas jeho rozprávania zrazu zvláštne strnula, oči sa jej zahľadeli kdesi do diaľky. Sledoval , ako na chvíľu zažmurkala, potom sa jej oči náhle zaplnili slzami. Vedel, že jej myseľ začala  objavovať spomienky, ktoré potrebovala znova nájsť. 
​Hoci mu to bolo nesmierne ľúto, musel otvoril túto dávno zavretú komnatu. Bol to dôležitý krok k jej prebudeniu. 
​Smutne pozrel do okna, povzdychol si a snažil sa čo najviac schúliť do tepla svojho kabáta.
​Angie sediac  v kresle odvrátila pohľad od okna, pod ktorým sa snažil Aretas čo najviac brániť zime a mrazu. Posledné, čo zahliadla vonku bolo, ako sa začal prechádzať, sem tam poskočiac, aby sa zahrial.
​Zatvorila oči a hľadala  obraz, ktorý by ju potešil. Snažila sa nájsť niečo, čokoľvek. Predstavila si lúku plnú voňavých kvetov, no obraz jej rýchlo unikol. Hľadala ďalej v pekných spomienkach. Zachytila obraz, spomienku, ako sedí na brehu rieky a pozoruje vodu. Sleduje hry vĺn, ako sa pomaly v márnej snahe snažia jednu druhú dobehnúť. Snažila sa zachutiť pokojný tok vody. Ten, ktorý ju vždy vedel upokojiť. 
​No aj táto spomienka  jej vykĺzla. Hľadala márne. Pred zatvorenými očami sa jej rozostrela čiernota. A tá jej sadala na dušu, boľavú a prázdnu. Ten pocit jej zrazu nedovolil dýchať. Veľká čierna diera sa zväčšovala, pohltila jej myšlienky, jej hruď a cítila nesmiernu clivotu a prázdno. Zrazu mala pocit, že jej smútok trhá telo na kusy. Do očí sa jej tlačili slzy, ktoré jej pomaly tiekli prúdom po líci, ani si to neuvedomila. Mozart bol zrazu na míle ďaleko. Lebo jej spomienky pootvorili zatvorené dvere a bolesť ju ochromila neľútostnou silou. 
​Videla seba, ako stojí nad otvoreným hrobom, pri ktorom bola malá truhla. Celá biela. Počula žalostný plač, kvílenie nešťastných rodičov. Precítila ten nesmierny pocit utrápený, žalostný. Premkla ju clivota z dávnej spomienky. Ešte videla seba, aká padá na kolená do čiernej zeme navŕšenej po oboch stranách  akoby bezodnej diery. A potom ju pohltila temnota....
​Precitla zo spomienky. V izbe bolo ticho. Mozartova sonáta dohrala. Pocítila, ako jej teplý prúd sĺz steká po tvári a líca má celé zmáčané slzami.
​Nedokázala sa chvíľu ani len pohnúť. Ochromená spomienkou zo svojho detstva. Lebo ju osvietilo poznanie a presne vedela, kto ležal v malej truhle pri otvorenom hrobe. 
​Už vedela, odkiaľ pozná Aretasa. Len jej to celé nedávalo zmysel. Dávna bolesť sa jej vkradla do srdca, do duše do hlavy  a myšlienok.Všade. A ovládla ju dávno zabudnutou bodavou , trpkou bolesťou. 
​Adventná  nedeľa sa chýlila ku koncu. Na krajinu za oknami sadla dávno čierna tma. A ona tam sedela, ponorená a pokorená svojou spomienkou. 
​Zrazu vedela, čo mala urobiť dávno. 
​Vyletela zo svojho kresla ako strela. Bez kabáta, čiapky. Len v papučiach bežali von z paneláku na druhú stranu ulice. Tam kde z zime a mraze stál Aretas, prekvapený tým, čo videl. 
​Bez slova ho vzala za ruky, pohladila mu dlane, schované v teplých rukaviciach a viedla ho do tepla svojho bytu. 
 
 
 

autor: reni1274 · 10.12.2018 v 21:49 · přečteno 212x

Komentáře (0)