Mŕtve duše, N. V. Gogoľ

blog

28.04.2013 v 12:31 / zipporah (862 views)
Mŕtve duše, N. V. Gogoľ

Duša priaznivca a priateľa
Puškina N. V. Gogoľ žije v knihách budúcich autorov ako Gorkij, Vyšňa,
Pasternak, Turgenev a Lidin. Jeho písmo o ukrajinskej noci
alebo ceste bričkou nerobí spisovateľa šatníkovou módou, ale neviditeľným
plášťom, ktorému neunikneme, pretože „všetci sme vyšli z Gogoľovho Plášťa“ (Dostojevskij).
Ešte v tých časoch sa v plášti skrývala bytosť s dušou, ktorá
znamenala život Gogoľovho úsmevu; prebýval v príbehoch a hoci zmeny
ročných období neprinášali reálne nič nového, všetko sa opakovalo, tento úsmev
vyhrabal z minuloročného lístia tri veľké a deravé listy, ktoré
nechal presvetliť slnkom a nabrali tri odlišné tiene. Hneď sa zdalo, že
čerstvé lístie sa sušilo závisťou. No na sklonku života úsmev opustil svoj plášť,
jeho obrysy sa roztiekli ako med a plášť smutne klesol na (ruskú!) zem.













A Rusko dodnes vyčkáva a pýta sa, kto bude nasledovať Gogoľa?!
A čo by dnes tento spisovateľ povedal na našu spoločnosť? Kým by nahradil tri úradnícke listy Manilova, Sobakeviča či Nozdreva, postavy Mŕtvych duší?










„Che-che-che! Ste dôvtipný,
dôvtipný, prosím! Všetko si všimnete! Máte bystrý um, prosím! A viete
udrieť na tú najsmiešnejšiu strunu... che-che! V tom vraj bol medzi
spisovateľmi najväčším majstrom Gogoľ, nie?“




„Áno, Gogoľ.“



„Tak, prosím, Gogoľ... tak do
videnia, teším sa.“




„Podobne, do videnia.“



Raskoľnikov šiel rovno domov.




Vraj Dostojevského najmilovanejší spisovateľ... Možno to nie je celkom
náhodou. Dvojica Dostojevskij a Gogoľ vystupuje v literatúre ako nevyhnutné
slnko života v knihe, ktoré nenahraditeľným umením bolo schopné v próze vzkriesiť
poetizmus a prozaickú časť v troch bublinách, ktoré tvoria náš svet:
príroda, človek a spoločnosť. Černyševskij písal o dôležitosti
Gogoľa pre ruský národ (Kto ešte bude mať vôľu čítať, na konci je slávny úryvok
o Rusku). Niečo podobného cítili takí velikáni ako Puškin alebo Gorkij.




No keby len šlo o Dostojevského
zaľúbenosť! Tu už ako chameleón preskočím
na svoj komentár z jednej stránky, ktorým hodnotím Mŕtve duše.
Ospravedlňujem sa, vyznie trochu akoby Čičikov ležal na rozkvitnutej
lúčke a bľabotal si o počasí sám
pre seba. Akoby určoval oblačné zvieratká na belasej oblohe a iba on sa
dobre zabával na bežiacich slonoch, dinosauroch a lososoch.




Nasadnete do ekvipáži a veziete sa
ruskou krajinou. Je to ruský \"pán prsteňov\" v tom zmysle, že trávite
veľký čas cestovaním. Milovníci Dostojevského sledujú povahy ľudí, popri tom sa
tvorí zbierka mŕtvych duší, ale to je vedľajšie. Na Čičikovovi je dôležité to,
ako pracuje s ľuďmi, ako reaguje na rozličné situácie a autor zdôrazní, že je
to práve taká postava, ktorá nemá s klasickými hlavnými hrdinami nič
spoločného. Poetickejšie pasáže sú gogoľovský zákusok s malinovou príchuťou...
Pri čítaní treba vypnúť a .... smiať sa, smiať a to nielen na speve ožratého
drožkára, čo tituluje svoje kone ktoviekým... Kto chce ísť do ruských končín a
nemá peniaze, nech si prečíta Mŕtve duše. Pre mňa druhá najobľúbenejšia kniha
(nie najlepšia!), akú som kedy čítala a ktorá mi našepkala dôležité poznanie.









A potom sa
odrazu začne rehotať, lebo si spomenie ako Sobakevič spráskal celého lososa
a na fúzoch mu zostalo niečo visieť. Kolísalo sa to ako z nosnej dierky slávny neurotický slimák.

Smiech ma k spsiovateľovi pritúlil, niežeby som dovtedy nič vtipného
neprečítala... Láska na prvé slovo, v ktorom Čičikov a Manilov sa raz
nevedeli rozhodnúť, kto prvý z nich vojde do domu a tak sa im
spoločne a nejako bokom podarilo prepchať dnu. A to je iba záverečná časť
ich sentimentálnych skladieb.




Hlavný hrdina je taký
bezvýznamný, radový, doslova vytrhnutý z tuctových sliepok, až by jeden
neveril, ako sa môže stať kohútom dejiska. Brička, čo si pýta girlandové dámy a fraky, nie triezvo zmýšľajúcich pánov v strednom
veku! No ako by to vyzeralo, keby Sobakevič a jeho napapkaný profil cestoval
po ruskej zemi? Čudoval by sa, že na ceste nerastie baranina a zaváraniny.
Zatienil by hrdou hrivou ruskú zem, skreslil by ju do tvaru pečeného kuraťa
a mali by sme po zážitku. Skôr než sa voziť v bričke, utekali by sme
do chladničky. Takto je to ale utešené a vychádzajúce z nášho plášťa...




Koľko čudného, koľko vábivého a neskutočného
a zázračného je v slove „cesta“! A aká čarovná je ona sama, tá
cesta! Jasný deň, jesenné lístie, studené povetrie... tuhšie sa ukrúťme do
cestovného kepeňa, čiapku na uši, hlbšie a pohodlnejšie sa vtiahnime do
kútika!





Aby mal čitateľ predstavu o triezvosti hlavného hrdinu, nech mu
pobehujú oči ďalej:




Čitateľ si už, myslím, všimol, že Čičikov pri všetkej
svojej prívetivosti zhováral sa s ňou predsa len nenútenejšie ako s Manilovom
a vonkoncom neokolkoval. Treba poznamenať, že ak sme azda u nás
v Rusku v čom-tom ešte cudzinu nedohonili, ďaleko sme ju predbehli
v umení obcovať s ľuďmi. Porátať sa nedajú všetky odtienky
a jemnôstky našich vzájomných stykov. Francúz alebo Nemec jakživ
nepostihne a nepochopí všetky tie zvláštnosti a rozdiely; on sa bude
skoro jednakým tónom a jednakou rečou zhovárať s milionárom aj
s drobným trafikantom, hoci, pravda, v duchu si predtým prvým
náležite zapodliači. Ale u nás nie, u nás sú takí umelci, ktorí so
statkárom, čo má dvesto duší, budú sa zhovárať celkom inak ako s tým, čo
ich má tristo, a s tým, čo ich má tristo, zas inak ako s tým, čo
ich má osemsto – slovom, vylicituj čopriam do milióna, vždy sa nájdu odtienky.
Povedzme, že je, napríklad kancelária– nie u nás, ale v sedemdesiatej
siedmej krajine; a v tej kancelárii je, povedzme, prednosta
kancelárie. Ráčte na neho pozrieť, keď sedí medzi svojimi podriadenými–od
strachu vám až reč zasekne! Taká hrdosť a vznešenosť a čo ja viem čo
všetko je v tej tvári! Len ber štetec a maľuj! Prometeus, hotový
Prometeus. Pohľad ako orol, krok dôstojný, kolembavý. Ten istý orol, len čo
vyšiel zo svojej kancelárie a blíži sa k pracovni svojho
nadriadeného, drobčí s písmami pod pazuchou chytro ako dáka jarabica, ani
to človeku nejde do hlavy. V spoločnosti a na večierkoch, ak sú
všetci nižšej hodnosti, Prometeus ostane Prometeom, ale ak sú trošilinku vyššej
ako on, Prometeus podstúpi takú metamorfózu, že by to ani Ovídius nevymyslel:
mucha, ba čo, menej ako mucha – na prášok sa scvrkol! – Nuž veď toto nie je
Ivan Petrovič, – poviete pri pohľade na neho. – Ivan Petrovič je vyšší,
a tento je drobný a šťúply; ten hovorí hlasno, basom a nikdy sa
nesmeje, a tento čertviečo: píska ani vták a ustavične sa chichoce. –
Prídete bližšie, prizriete sa – naozaj Ivan Petrovič! – Ehe-he! – pomyslíte
si...





V príbehu sa nachádza aj nezabudnuteľný zážitok na
bále, kde spisovateľ preukazuje svoj (ne)uveriteľný prístup k ženám. Aj on
sa vo vlastnom živote stal centrom pozornosti pre jeho orientáciu, čím
spoločnosť ešte dnes podporuje freudizmus a búra jungovcov a spol.
Možno je pravý čas napísať gogoľovským štýlom príbeh, za ktorý by dal Freud
Pulitzerovu cenu.




Čím bol Puškin v poézii, tým bol Gogoľ v próze, takto podobne
rozmýšľal Gončarov a zvyšní autori čerpali z ich tvorby. Jediným
nedostatkom románu je spálená časť originálov. Príbeh si priam pýta jeho
dokončenie a týka sa to aj jemnej zmeny Čičikovho správania v druhej
časti knihy.




Čo však treba mať na pamäti je, že smiechu sa bojí aj ten, kto sa už nebojí
ničoho. Preto mojim trom lesným
listom tie ďalšie nezávideli, ale báli sa, pretože život sa občas javí ako tieň unikajúceho sna (Eco).




A zázrakom sa stalo, že si bričku
prepožičal v Dvojníkovi ako inak Dostojevskij.




Stručný obsah: http://www.metoo.sk/11978/nikolaj-vasilievic-gogol-mrtve-duse-obsah-literarneho-diela




Úryvok o Rusku








... zelené, žlté a čerstvo zorané čierne pásy, prebleskujúce
v stepi, pieseň zanôtená v diaľke, vrcholce sosien v hmle,
zvonenie strácajúce sa v diaľave, vrany ako muchy a obzor bez
konca... Rusko! Rusko! Vidím ťa, zo svojej čarovnej, krásnej diaľky ťa vidím –
chudobný kraj si, rozhádzaný a neútulný; nepotešia, neohromia pohľad smelé
divy prírody, korunované smelými divmi umenia, ani mestá s mnohookennými
vysokými palácmi, vrastené do útesov, ani malebné stromy a brečtan,
vrastené do domov, ani hukot a večný prach vodopádov; nezdvihne sa tvár,
aby hľadela na opachy zápolí, bez konca – kraja sa kopiacich nad ňou do výšin;
nezaskvejú sa cez tmavé arkády, čo sa pnú jedna nad druhú, opletené viničom,
brečtanom a miliónmi šípových ruží, nezaskvejú sa cez ne v diaľke
večné obrysy iskrivých vrchov, týčiacich sa do striebornej jasnej oblohy.
V tebe je všetko otvorené, pusté, rovné; ako bodky, ako značky, tak
nebadane čupia v rovinách tvoje nizučké mestá: nič nelahodí očiam, nič ich
neočarí. Ale aká to nepochopiteľná, tajomná sila ma priťahuje k tebe?
Prečo ustavične počujem, prečo mi v ušiach ustavične znie tvoja
neumlkajúca clivá pieseň, čo sa rozlieha celou tvojou šírkou a dĺžkou, od
mora k moru? Čo je v nej, v tej piesni? Čo to tak volá
a plače a chytá ma za srdce? Aké to zvuky ma bolestne bozkávajú
a vnikajú mi do duše a ovíjajú mi srdce? Rusko, čo odo mňa chceš? Aký
záhadný zväzok nás neviditeľne spája? Prečo sa tak dívaš a prečo všetko,
čokoľvek je v tebe, uprelo na mňa oči plné očakávania?... A ja,
nechápavý, ešte nehybne stojím, ale hlavu mi už zatienila hrozná chmára,
ťarchavá dažďami, a môj duch onemel pred tvojím priestorom. Čo veští ten
nekonečný priestor? Nemusí sa práve tu, práve v tebe zrodiť nekonečná
myšlienka, keď ty samo si bez konca? Nemusí práve tu vyrásť bohatier, keď má
dosť miesta, aby sa voľne rozohnal, voľne rozbehol? A hrozivo ma obostiera
nesmierny priestor, strašnou silou hučí v mojej duši; nadprirodzenou mocou
svietia moje zraky... Ó, aká oslepujúca, zázračná, svetu neznáma diaľava!
Rusko!...




   „Stoj, stoj, ty somár!“ vykríkol
Čičikov na Selifana.





Komentáře (3)

WEIL
08.05.2013

Ano, to je pravda.
Tedy že jde o dva rozdílné literární útvary, ale jde vždy hlavně o obsah.
A Revizor se hraje pořád, a všude.
Moc se mi líbí poslední pořádná česká verze - Kaiser, Lábus atd.

Gogol psal i Mrtvé duše II., ale nevím, zda vyšli, možná ano, ale nedokončené, protože Gogol s nimi nebyl až do své smrti spokojený, a ano, hodně trpěl depresemi, nespokojeností se sebou.

Já si to od Shakespeara pamatuji takhle - divadlo je život, ale život není divadlo.
Vykládám si to tak, že realita umožňuje tvůrci nějaký pohled na život, napíše to, herci přes režiséra nastudují, diváci shlédnou. Ale je možno napsat nekonečné množství divadelních her. Jen kvalita se bude lišit. Jak jinak.

zipporah
01.05.2013

Tak obsah Mŕtvych duší nesie toho viac než Revízor (napr. opis krajín, cesty), možno preto... Revízor je iná literárna forma, v ktorej sa ukazujú postavy najviac reálne - ako vravel Shakespeare (dúfam:D), svet je divadlo. Gogoľ trpel, no ubral sa cestou satirika, kým Dosty zostal na ceste trpiteľa. Preto niektorí Gogoľovi vytýkali, že nemal súcit, s čím nesúhlasím, ale o tom píšem v ďalšom príbehu Dvojník. Gogoľ aspoň verne zobrazil situácie medzi ľuďmi:D a najviac sa mi páčia slová o manipulovaní človekom, ako sa Čičikov menil ani chamaleón, to je aktuálna záležitosť i záležitosť budúcnosti... v upravenej verzii.

WEIL
01.05.2013

Ruská společnost se pochopitelně od časů jejich známých klasiků velmi změnila. Mrtvé duše, mě osobně docela zklamaly, a to asi proto, že jsem očekával něco tak vybroušeného jako je "Revizor", od téhož autora.

Tehdy a snad ještě i dlouho poté se věřilo, že lidská společnost je měnitelná, či změnitelná k lepšímu.
A to už nyní není na pořadu dne. Tomu už nikdo nevěří, žije se "automaticky".

Osobně se mi líbí co do charakteristik velkého množství postav víc než "Mrtvé duše", tak od Dostojevského "Zápisky z mrtvého domu".