M. Gorkij: Poviedky o láske (a jeden život)

M. Gorkij: Poviedky o láske (a jeden život)
–„Láska a hlad vládnu svetom“ a filozofia je jeho nešťastím, – vravievala. – Ľudia žijú pre lásku, tá je v živote najdôležitejšia.
(M. Gorkij, Poviedky o láske – O prvej láske)

Gogoľovo písmo horí vášňou, jeho slová sa valia ako morské vlny Tichého oceánu a z pobrežia červení pozorovatelia s úzkosťou čítajú tieto vlny. Kto sa rozhodol plaviť naproti nim, toho Gogoľov oceán strhne navždy do hlbín jeho štýlu a z čitateľa sa stane žralok alebo morská panna. Naopak, Maxim Gorkij (vlastným menom Alexej Peškov) píše ako tichý otec Atlantiku. Pomaly vyberá slová do monumentálneho obrazu prírody.

More sa smialo.
Zachvievalo sa v ľahkých závanoch horúceho vetra, čerilo sa drobnými vlnkami, v ktorých oslnivo jasne odrážalo slnko a usmievalo sa tisícimi striebornými úsmevmi belasému nebu. V hlbokom priestore medzi morom a nebom vznášal sa veselý čľapot vĺn, vybiehajúcich jedna za druhou na mierny breh piesočnatého výbežku. Tento zvuk a trblet slnka, tisíckrát odrazeného pohybu, plného živej radosti. Slnko bolo šťastné, že svieti, more preto, lebo odrážalo jeho jasavú žiaru.
Vietor láskavo hladkal atlasovú hruď mora, slnko ju hrialo horúcimi lúčmi, more ospanlivo vzdychalo pod nežnou silou jeho láskania a nasycovalo horúce povetrie slanou vôňou výparov. Zelenkasté vlny vybiehali na žltý piesok, zanechávali na ňom bielu penu, ktorá sa s tichým sipením rozplývala na horúcom piesku a zvlažovala ho.

(poviedka Maľva)

Dnes sa bude blog špliechať vo vode. Gorkij píše, že keď človek dačo presne nevie, vymýšľa si (poviedka O prvej láske). Skúsený čitateľ pozná, keď si autor začne vymýšľať, pretože dosiahol hranicu poznania a ako slepec splieta slová do chaotických viet, ktoré sa držia pokope len vďaka zachovalému autorovmu štýlu a doterajší pocit chápania zmyslu príbehu sa vytráca. Spomínam si na pekelne dobrý príklad z knihy To od Stephena Kinga. Takmer do záveru to bol vynikajúci hororový román, kým som sa nedostala do čiernej diery v mori. Pri čítaní poslednej stovky strán som dúfajúc čakala, kedy ma autorovi vodní démoni vypľujú na pobrežie. Výsledkom pokusu sabotovať vlastný príbeh vymýšľaním si je krátkodobé sklamanie, ktoré si čitateľ s lepšou pamäťou uchová ako podobu čiernej diery s vodnými démonmi uprostred mora.
Z toho vyplýva, že je vyhovujúce a priam žiaduce písať o tom, čo človek dobre pozná a s čím má osobnú skúsenosť.

A ešte som si všimol, že vzdelaní ľudia majú takýto zlozvyk: nakopia v sebe plno všelijakých myšlienok a či už preto, že sa radi nimi chvália ako kupci peniazmi, alebo azda preto, že im je ťažko nosiť tieto myšlienky v sebe, jednoducho ich roznášajú po svete ako – prepáčte – sedliaci svoje vši. Pritom ale s myšlienkami treba zaobchádzať pozorne, lebo nikto nevie, ktoré sú pravdivé a ktoré nie. Zavše je myšlienka pre človeka ako pre psa ihla obalená chlebom: prehltne pes túto guľôčku a trápi sa, občas aj skape. Dokonca i ja, človek nedôverčivý, niekedy cítim, že som prejedený cudzími myšlienkami, ani svoje slová nevravím. Človek nežije z myšlienok, ale z nezmyselných túžob. Rozum, neodbytný učiteľ, mu diktuje: „Človek a koráb sa rúti.“ Ale žiak píše. „Človek ako rab sa rúti.“
Tak som to raz v škole napísal do diktátu a učiteľ mi vtedy povedal: „Hlupák, ja ťa učím gramotnosti a ty filozofuješ.“

(poviedka O neopätovanej láske)

Existuje však jedno ALE. Provokatívne ALE, ktoré má málo obdivovateľov. Gorkij a jeho hrubá kniha s názvom Život Matveja Kožemiakina je tým „ale“. Pretože som túto knižku čítala po zbierke Poviedky o láske a nedotiahla som to do konca, vysvetľujem si to ako „ale“. Nie vždy sa dobre čítajú príbehy, ktoré vieme, že autor napísal na základe svojich skúseností. Nepochybujem o Gorkém, je to posledný bohém na Zemi, ktorý by si vymýšľal pre zaplnenie stránok. Avšak život jeho hrdinu je tak smrteľne nudným čítaním, že sa stala v poradí druhou v ruskej literatúre, ktorú som nedočítala. Zdá sa, že mi to nezabránilo prepísať si pár pekných gorkijovských výrokov z tejto knihy:


V knihách sú uzavreté duše ľudí, ktorí žili pred našim narodením a žijú aj za našich dní, a kniha je akýmsi celosvetovým rozhovorom ľudí o ich skutkoch a záznam duší ľudských o živote.
...
Nazdal sa, že keď si všetko, čo vidí a počuje, dobre rozváži, rozoberie a premyslí, nájde sa dobré vysvetlenie a ospravedlnenie na všetko nedobré, musí sa mu zrodiť v duši akési veľavýznamné slovo, ktoré mu zaraz ukáže ľudí v jasnom svetle a zblíži ho s nimi.

(Život Matveja Kožemiakina)

Okrem kúpaniu sa tohto krátkeho blogu v oceánoch, kde sa Gorkého citáty kolembajú ako člnky na hladine, trochu som zabŕdla do obsahu románov. Stojí za zamyslenie sa nad tým, komu je zvolený obsah nášho príbehu. Kto to bude čítať. Nechcem byť pokrytcom, priznávam, že nemám rada túto otázku a obchádzam ju. Prvý raz mi ju položila mimoriadne blízka a spriaznená duša. Spomínaný Život má napríklad výpovednú hodnotu pre historické zachytenie doby. Zamyslieť sa stojí za to, ale ako to napokon spracuje do príbehu, to si musí každý poradiť sám. Je to otázka slov podozrivo začínajúcich na S: otázka sebareflexie, sebaúcty, sebavedomia, sebazáchovy, sebazaprenia...

Pred veľkými škandálmi ma ochraňovalo to, že ma doterajší život naučil, aby som bol k ľuďom trpezlivý, ale aby som zároveň nestrácal o nich záujem a úctu k nim. Už vtedy som videl, že všetci ľudia sú viac-menej hriešni pred neznámym bohom absolútnej pravdy a že proti človeku sa najviac prehrešujú uznávaní svätci. Svätci sú kríženci, ktorí sa zrodili zo spojenia neresti a cnosti, toto spojenie však nenastalo znásilnením neresti cnosťou ani naopak, ale ako prirodzený výsledok ich zákonitého manželstva, v ktorom úlohu kňaza hrá ironická nevyhnutnosť. Manželstvo je sviatosť, v ktorej sa spájajú dva jasné protiklady a ktorej sila skoro vždy plodí trúchlivú priemernosť. V tom období som zbožňoval paradoxy ako deti zmrzlinu, ich duchaplnosť ma vzrušovala ako dobré víno a paradoxnosť slov vždy zmierňovala hrubé a urážlivé paradoxy faktov.
(poviedka O prvej láske)

Venované mojej spriaznenej duši Letisen, ktorá myslela v područí všetkého začínajúceho na S.
Nabudúce M. Gorkij: Matka

autor: zipporah · 27. května v 19:50 · přečteno 41x

Komentáře (0)