Literatúra, kde som, čo som

Literatúra, kde som, čo som
Pred nami je na stole pár odmerných baniek, skúmaviek a baniek od Erlenmayera s rozličnými roztokmi, krásne sfarbenými. Na trendové kadičky sa momentálne vykašleme. V každom skle je príbeh. Modrá, modrozelená od rumančekových lupienkov, rúúúžžžžová z neznáma (to bude Error príbeh), nejaký ten hnedý prstenec - pozdrav od sírovky - tmavá zelená, žluťoučká... V jednej skúmavke sa blýska. Z "erlenmayerky" sa dymí. Odmerná banka je studená už na pohľad, vybratá z chladničky, Solženicyn v nej s presnosťou opisuje ľadové príbehy z Gulagov... Žltý ďábel v New Yorku, modrá báseň Jesenina, Gandalfova fajka dymí, Voltairova skúmavka vybuchuje, Hugo sa blýska (či to Harryho Expeliarmus?), Rousseau sa tiež rozháňa, snáď každý druhý Francúz prská vôkol seba ako sírovka, keď na ňu vyšplechneme vodu, je toto možné? Proust je ako titrácia, mení farbu, všetko to nejako splýva do pokojného francúzskeho impresionistického obrazu. Vo fľaštičke zakalený roztok, to bude detektívka od Christie, kto alebo čo spôsobil nepríjemný zákal? Skúmavečky v stojančeku v pozore jak kresťania v Quo vadis, v perlivých skúmavkách sú Briusovi Rimania, tí mali skutočne šumivý život jak šampanské, ustavične chľastali. Quo vadis, skúmavky? Náhodou, štrngot pobožných skúmaviek čujem dodnes, bolo to náboženské ródeo, náboženstvo "rulez". No tak Eco rulez mi príde ako ten všestranný laborant, vie čo ako namiešať. Pán mudrc. Nebude to on, čo stojí v plášti po našom boku a sleduje tie farby? Ukladá si ich v pamäti.

Literatúra je taká farbistá ako omaľovánka pre decko, ktorá poteší. Ulahodí, upokojí, farby majú radi aj dospelí. Čítanie je jedno veľké dobrodružstvo ako smrť!, vrešťal Peter Pan. Prvý level znamená "len sa zavrieť, dajte mi všetci pokoj, mám radšej knihy než vás", druhý level "zavrieť sa a vychutnávať si čítanie", tretí level "ja mám ľudí rád, preto o nich čítam". A potom v pozadí každého postoja k literatúre vrčí stále každodenný život, mrzkosť všedných dní a situácií, príšera-skutočnosť, ktorú vytláčame rukami z bytu von, von, "von, choď preč, jehovista prezlečený za otravnú skutočnosť!" Je to blbé, zložité, okoliu chýba dôvtip, má dlhé vedenie, je také tupé ako čierna zrazenina. Skutočnosť je občas naozaj čierna, zrážam sa pri nej, chýbajú jej farby, lebo ako bolo povedané: ľud trpí berneovskou formou trávenia času, tzv. zábavou, čo je v preklade čas strávený klebetami, žvanením o akciách, špaldovej múke, receptoch, zvratkoch a horúčkach detí, a znovu o tom istom, opakovane ako fraktálne rečičky, neprekonateľná próza života, ktorú dokázali spisovatelia stráviť vo svojich žalúdkoch do farebnej formy, do literatúry. A koľkokrát s láskou rozobrali takú strašnú skutočnosť! Veď hej, treba si odpočinúť od myslenia, no povedzme si na rovinu, že táto doba nedôstojne podporuje "nemyslenie". Zdochýnam v tejto spoločnosti bez humoru Oscara Wildea. Absencia humoru, absencia schopnosti rozpoznať humor je najväčší úder pod pás, to robí z debilov nás, nie oných, ktorým humor chýba, lebo bacha, stále je vyššia prevalencia ľudí bez zmyslu pre humor.
Portrét Zippory Huxley by bol bez literatúry čiernou zrazeninou zredukovaného bizmutu, nič, nič. Človek už ani nemusí mať vážny dôvod na četbu, jednoducho šahni po tej knihe, inak sa zblázniš z reality. Čítanie je únik z reality do "reality" upravenej farbami. Keď si spomínam na iné dôvody, prečo som čítavala, dnes už neplatia, dnes je to už o tom, čo som práve napísala, zmes reality (laborantskej, učiteľskej a bohvieakeještejej) so zlosťou, snahou uľaviť si v krátkej úvahe, ale nedopadlo to dobre. Rozhodne. Mám pocit, že je to len krivý fraktál, ktorý sa snaží o obraz paprade, a vyšlo z toho volské oko. Život na akademickej pôde totálne skriví všetko fajné a dobré v človeku!

autor: zipporah · 04. února v 20:31 · přečteno 120x

Komentáře (0)