Idiot, F. M. Dostojevskij

blog

14.04.2013 v 13:08 / zipporah (751 views)
Idiot, F. M. Dostojevskij

– Priveľa hrmotu
a priemyslu začína byť v ľudstve a primálo spokojnosti duchovnej
– žaluje sa zo svojho ústrania jeden mysliteľ... Lebedev




Hrmotný problém spisovateľovej doby dnes iba „prežíva“ a väčšina
z nás sa dokáže stotožniť s rozvojom civilizácie. Sme navyknutí na množstvo a prístupnosť predmetov a situácií. V predošlom
románe Zločin a trest som spomínala, ako sa autor a jeho doba topila
v protirečeniach.




... nebolo to pokolenie ako teraz v našom storočí,
ale akoby boli celkom inej rasy... Vtedy žili ľudia jednej idei, ale teraz sú
nervóznejší, vyvinutejší, vnímavejší, žijú dvom, trom ideám naraz... terajší
človek je širší – a, prisahám, práve preto sa nemôže stať takým uceleným
človekom ako v dávnych storočiach... Knieža Myškin





Spisovateľ Gončarov (Dostojevského rovesník) vo svojom diele Úšust sa
venuje podobným úvahám, kde Rajskij sleduje sám seba ako večného rojka
a idealistu, kým jeho kultová babička žije jedinou ideou: láskou
k ľudu.




Súcit je najdôležitejší a hádam jediný zákon bytia
celého človečenstva
.





K príbehu Idiota sa pristavím viac. V doslove Andreja Mráza sa vraví
to, čo som si počas čítania neraz povedala: autor vyžaduje od čitateľa
pozornosť a vnímavosť. Vzťahy sú mnohovrstvové a dej je presýtený
rozličnými zápletkami. Takisto chápať niektoré autorove „psycho“ analýzy nie je
jednoduché. Idiota som prečítala dvakrát a zdá sa mi náročná vec napríklad
čítať premenu duševného stavu hrdinu, čo je v skutočnosti opis osobných stavov
Dostojevského, ktorý trpel nervovou poruchou.




Príbeh kniežaťa Myškina, ktorého spoločnosť označuje za idiota pre jeho
chorobu, patrí presne medzi tie knihy, po ktorých sa oplatí siahnuť viackrát
v živote. Pre niekoľko hodnotných textov a viet sa čitateľ stráca
a môžu mu uniknúť za kulisy diania. Okrem vlastnej skúsenosti som si
osobne vypočula názor staršieho človeka, ktorý sa priznal k tomu, že
v Idiotovi aj po rokoch nachádzal vždy niečo nové.

Nebudem okolkovať, musím priznať, že Idiot je osobitý príbeh, ktorý má
v mojom srdci špeciálne miesto a rada by som vysvetlila prečo. Dosiaľ som
nemala príležitosť poznamenať, že Dostojevského tvorbu štiepim podľa mojich
čitateľských pôžitkov z obsahu na:






          ---
príbehy
odohrávajúce sa v kuticiach s hlavným hrdinom, ktorý rád píše, kým mu
chrbát oblizuje chudoba a cudzí univerzitný život. (Zločin a trest,
Ponížení a urazení)

-       ---
príbehy,
ktoré sú najmenej významovo typické od autora. (Krokodíl, Strýčkov sen,
Stepančikovo a jej obyvatelia, Dvojník - verný „čičikovčine“)

-       ---
príbehy,
ktoré rozmetávajú osobný svet zrejme každého zbehlejšieho čitateľa, príbehy, na
ktoré sa nedá zabudnúť a sú to doslova palebné kanóny na lode
s našimi citmi, najpôsobivejšie a vrcholové (Bratia Karamazovovci,
Besy)







Objektívne a ináč by som zahrnula sem toho viac, no ide mi
predovšetkým o dnešný príbeh kniežaťa Myškina, ktorý by podľa môjho
delenia patril na tretie poschodie.




Jeho postava ma fascinovala od začiatku príbehu vo vlakovej scéne. Počas prvého
čítania som si stihla všimnúť, že v príbehoch spisovateľ často skloňuje
dve mená, jedným z nich bol nemecký spisovateľ Schiller. Kým som sa
k nemu dostala, prešli temer štyri roky od prečítania Idiota a našla som istú
pevnú väzbu medzi Schillerovou krásou v človeku a kniežaťom Myškinom.
Nikde som sa o tom nedočítala a je možné (osobne som si tým istá), že
Dostojevskij našiel prototyp kniežaťa Myškina u Schillera. Dospelé dieťa,
ktorého spoločnosť považuje za blázna. Nepredstavuje úplne kladnú postavu, ako
sa zdá, podľa Schillera však spĺňa všetku krásu v človeku. Naivitu. Čistú
prírodu. Dovolím si poznamenať, že v mnohom akoby sa tomu podobal aj svätý
František, pokiaľ neprikladám dôraz na jeho životnú cestu, ktorú si vybral
a podľa toho mu prináleží „titul“ svätca. Toto všetko sú úvahy, ktoré si
pýtajú vlastný priestor. Ale aspoň každá z týchto postáv by mienila:




Kto je proti jednotlivej „almužne“, ten je proti
prirodzenosti človeka a pohŕda jeho osobnou dôstojnosťou.










 Predovšetkým ma spisovateľ núti prirovnať jeho vrcholnú tvorbu k štýlu
Rembrandta van Rijna. Dostojevskij namaľoval v Idiotovi  dobu, v ktorej knieža Myškin pôsobí ako zlatá
škvrna v temnote...




Mala som dosiaľ nepoznaný pocit, potrebovala som Idiota znovu prečítať,
pretože tam zostalo toho viac nedopovedaného a veľmi dlho vo mne fungovali
autorove slová napríklad o myšlienke, ktorú každý z nás v sebe
nosí a odnáša si ju na druhý svet. Každý z nás sa ju usiluje preložiť
do slov a často neúspešne po celý život... Podobné veci si čitateľ dokáže
nájsť v knihách, no dovolím si pochybovať o tom, že nejaký spisovateľ
vie napísať o jednej myšlienke, ktorá sa týka všetkých nás, tak pútavo
a dráždivo ako Dostojevskij.




Vďaka Idiotovi som si vytvorila predstavu o ruskej literatúre, kde
bude zrejme veľa spisovateľov písať list priateľom pomaly na dvadsiatich
stranách, ako to spravil Ippolit, a to ma dosť vzalo i pobavilo!
Niečo také som doposiaľ nečítala, Ippolit bola dominantná postava
a pripomenula mi najviac Raskoľnikova. Stále kašľal a bolo mi ho ľúto,
umieral...




Pripomínam si teraz, s akým dychtivým záujmom som
začal vtedy pozorovať ich život; nič ma tak predtým nezaujímalo... A tak
som si všímal všetky taľafatky, zaujímal sa o všetky zvesti, až som sa stal
tuším klebetníkom. Nevedel som napríklad pochopiť, akože tí ľudia, majúci toľko
života, nevedia sa stať boháčmi (ostatne, nechápem to ani teraz)... Nemohol som
zniesť ten pobiehajúci, zbytočne sa motajúci, večne ustarostený, chmúrny
a vzrušený svet, ktorý sa mihal okolo mňa po chodníkoch. Na čo je ten ich
večný zármutok, večný nepokoj a vzrušenie; tá ich večná pošmúrna zlosť.
Kto je vinný, že nevedia žiť, keď majú pred sebou šesťdesiat rokov života?


Ippolit





Na originalitu podráždeného mladého Ippolita som v inej knihe nenatrafila...
Rousseau píše kňazov príhovor k Emilovi, čo pôsobilo na mňa ako údery
motyky na mozog, toľko rán, koľko strán ich bolo.




Moje srdce preplnené zásadami patrí iba Myškinovi, čo dokazuje aj obsah
tohto príspevku, ktorý iba trošičku „zatieňuje“ Ippolit s nešťastným
životom a spomienka na maliara.
Pokora
je strašná sila.





Stručný obsah poskytne
wikipedia: http://cs.wikipedia.org/wiki/Idiot_%28rom%C3%A1n%29




Vedomostný test o spisovateľovi: http://testy.nanic.cz/testy/literatura/f.-m.-dostojevskij/

Komentáře (2)

WEIL
07.05.2013

Hlavní díla světové literatury stojí stranou uživatelů DK.
je to zdejší realita, ale rovněž ukázka zájmu o život, o to kvalitnější v něm. A některé umělecké díla jsou hodny zájmu, a času, který jim člověk věnuje. A že to jiné nedělají, tak to je jejich problém, a především na to nedozráli.

WEIL
14.04.2013

Kdysi jsem detailně rozebíral tenhle román.
Ano, hodně krásných myšlenek, ale "Idiot" je postava, jak už název jeho jména vyjadřuje Lev Myškin, v něčem velký, v myšlenkách, reálně ale snílek objevující se na scéně, kde dokáže upoutat pozornost, nevyužije jí, a tak se vrací zase tam, odkud přijel.