I. A. Gončarov: Všedný príbeh

I. A. Gončarov: Všedný príbeh
Chrúmem si paprikové lupienky, uvažujem, či dobre robím, keď sa púšťam do zaprášeného hobby, t. j. písanie svojich zážitkov z čítania ruskej literatúry, pričom až obdivuhodne dodržiavam chronológiu, a v šoku zisťujem, že z tohto diela nemám jediný úryvok. Som sklamaná. Chystám sa prezradiť najväčšie tajomstvo môjho literárneho vesmíru a toto ma čaká?! Tento blog plánujem písať v absolútne intímnom duchu s jednou odvážnou filozofickou momentkou. Budúcnosť je fakt nejasná, pokiaľ ide o plány spísať si zážitky ku každému dielu. Nielenže mi zvyšuje do konca cez 90 diel, ale zakopnutie už v prvom kroku veští opätovnú pauzu, v podstate to bude tretia. Ale stále mi je ešte jasné, prečo to robím. Motívom je staručký plán skomponovať príbeh, k čomu potrebujem tieto „ruské zákusky“, nuž, uvidím, ako to so mnou bude pokračovať. Okrem tohto motívu ma poteší, ak niekomu prinesú zákusky – zápisky o ruských dielach dobrý pocit, najlepšie inšpiráciu siahnuť po knihe.

Zatiaľ žijem v nádeji, rojčím ako Alexander Adujev, hlavná postava Všedného príbehu, ktorá prichádza z vidieka do mesta s veľkými ideálmi. Pred rokmi som vedela, prečo stopnúť hobby akurát pri Všednom príbehu. Veľké tajomstvo sa chystám práve zrušiť; je rozdiel povedať toto je moja najobľúbenejšia kniha / táto kniha je o mne. Čítať o sebe nie je nič príjemného. Psychologické knižky sú v tomto zradné, no nájsť takú knihu v beletrii je asi vzácnejšie.
Keď sa však zamyslím nad tým, Sáša prichádza z vidieka, teda nemám s ním až tak veľa spoločného. Žiť na dedine alebo v meste je zásadný rozdiel. Som typickou slizkou mešťankou, na dedine by som žila pár mesiacov, ale nie celý život. Do môjho života by sa nepreklenulo nič z dedinských zvykov, ktoré sa intenzívne prejavujú na tých, ktorých poznám a sú z dediny.
Všedný príbeh je prvý Gončarov román (1847), prvenstvo má ešte jedno:

„Všedný príbeh je Citová výchova, napísaná a publikovaná dávno pred Flaubertom; čiže Gončarov má v románovom stvárnení tzv. citovej výchovy európske prvenstvo. Alexander Adujev sa napokon vymaní z dezaktivujúcej apatie; keby nie, už on by sa bol stal Oblomovom“ Július Pašteka (ktorý so Zorou Jesenskou sú častými autormi doslovov ruských diel)

A teraz to tajomstvo v autentickom ručne písanom dojme:
„Naľakala som sa, plakala, rozčuľovala sa nad strýkom; v myšlienkach som mu protirečila. Dotklo sa ma skoro vše. Iba stredobodom pozornosti sa necítim, hoci si to predstavujem... Je mi ľúto Alexandra a celé to stojí za zamyslenie. Je to aj o mne. Obávam sa, že chápať môžem, ale bolestné to bude rovnako, ako keby som nechápala nič. Každý si svoju psychickú (životnú) ontogenézu musí prežiť sám. Na túto knihu nemôžem zabudnúť.“
Vlastná intímna spoveď spísaná na prelome marec / apríl 2010

K tomuto prihodím postreh o budúcnosti, v ktorej sa budú predávať pilulky vášní a citov. Popravde, neviem, čo ma viedlo k tomu, aby som si v dojme napísala túto vetu...

Hádky medzi Alexandrom a jeho strýkom, dvoch rozdielnych svetov, sa mi zaryli hlboko do srdca nielen pre autentickosť. V tom období, kedy som písala svoj dojem zo Všedného príbehu, pričom som nezabudla v ňom prejaviť svoju oblasť štúdia biológie ako vedeckého smeru, nemala som prečítanú ani jednu psychologickú knihu, ani jedinú múdrosť v ženskom časopise. Narážam na to, že uvedomiť si svoje trápenie, pochopiť jeho príčiny je síce akýsi krok, no pre mňa osobne krok do neurčitého smeru, pretože ma život akosi naučil, že vedieť znamená ešte menej než nevedieť. Byť si vedomý je len nepatrnou úľavou v kotlíku trýznivej polievky, ktorú musíme konzumovať na prežitie aj napriek tomu, že sa ňou dusíme. Dusíme sa v plači, zúfalstve, vieme, že sa veci nezmenia ani po našom zásahu, po nazbieraní „veškerej“ odvahy, úprimnosti, otvorenosti, ba vypľujeme si dušu pri tomto úkone, len aby sme si splnili povinnosť „začať od seba“, ale sú veci, vážení, sú veci, ktoré my nemôžeme nijako ovplyvniť, len odpustiť sebe samému a veriť tej krásnej časti rozumu – pamäti, že nás spoločne s časom ušetria aspoň do tej mieri, aby sme po dlhých rokoch pri spomienke na osobu, ktorá nás obrala takmer o celé bytie, nevypustili slzu. Už aj tak nás prométeovia s vidlami upozorňujú na dvíhajúcu sa hladinu oceánov a morí.

Nabudúce M. Gorkij: Poviedky o láske

autor: zipporah · 14. května v 18:26 · přečteno 28x

Komentáře (0)