Eugen Onegin a Malé tragédie, A. S. Puškin

blog

25.08.2013 v 13:17 / zipporah (747 views)
Eugen Onegin a Malé tragédie, A. S. Puškin

Kde bolo tam bolo, žilo dievča,
ktoré si cez jedno leto ako mních prepísalo Hamleta. Rozmýšľalo, či ešte na
svete jestvuje literárne dielo, ktoré by ho očarilo natoľko ako Hamlet
a obetovalo ďalšie leto. Ó, áno, je to Eugen Onegin!




Sedem rokov písaný veršovaný
román od majstrovského spisovateľa z Ruska, Alexandra Puškina, dosiahol
v sebe mnohé obrazy, myšlienky a prirovnania hodné zlatého metálu.
Zveršoval také miesta v živote, ktoré priemerných spisovateľov zrádza
v ich snahe o ten istý verš, až to končí fiaskom, plytkosťou. Tým
chcem povedať, že ako Shakespeare bol nenapodobiteľným géniom, ktorý
v umení určoval pravidlá, tak rovnako ním bol Puškin, rýdzi poeta vo
svojom chutnom Eugenovi. Eugen Onegin je ako slepačí vývar v čase choroby,
blahodarne pôsobí na zmysly citlivé na literatúru.




Môj Eugen si, hľa, voľne žije;

frizúra módna vôkol šije,


londýnsky dandy,
povieš hneď–


a uvidel už veľký svet.


Po francúzsky sa dokonale


vyjadruje i píše priam;


v mazúrke sa klania v sále.


Čo ešte chcete? Známa vec:


vzdelaný, milý mládenec.


.

Rozhľadenosť, humor, elegancia vo
veršoch dokazuje v autorovi gravitačnú príťažlivosť. Vášeň a dynamika
príbehov je veľkým nosníkom celej básnikovej tvorby a Onegin je na
Gerlachovskom štíte. Téma je jednoduchá a blízka každému z nás,
problematika človeka znechuteného životom. Je otrávený spoločnosťou a nevie
urobiť seba ani okolie šťastným. O tom som počula na hodine literatúry
veľmi dávno a tie slová sa mi zaryli do srdca; okamžite som sa
v duchu pýtala, či som na mieste tohto literárneho hrdinu.

Onegin je „antioblomovská“
postava, ktorá nie je schopná milovať človeka a žiť ako človek, pretože je
nadopovaná poznaním.




Tak spoznal Eugen zovretý

mladistvý román jeho lásky,


počúval znova vzlyk a ston,


starý jak svet a ľudia v ňom..
.




Hrkoce v ňom a zbytočne
Oneginovi bráni žiť spontánne, bez plnej vlády rozumu. Už mu priveľa vecí
prekáža, už sa dal chytiť do siete nekonečných úvah. Už je jeho život príliš
komplikovaným, zriedeným jedmi, kým život Oblomova sa z roka na rok
zjednodušoval a tento veľký a nezodpovedný chlap miloval človeka, ako
to vie iba mravne a duševne neskazené dieťa.




Kto žil a myslel, iste v duši

pohŕdať musí svetom aj;


kto cítil, toho priam tak kruší


prízrak dní zašlých nebodaj:


pre neho niet už očarenia,


spomienky mu dni na jed menia,


ľútosť ho zhrýza ako had.


A predsa človek vždy sa rád


k bytosti takej v reči vinie.


Eugen ma miatol hovorom,


no zvykol som si čoskoro


na jeho slovo záderčivé,


na jeho vtipy – spola žlč


a epigramatický kŕč.





Eugen Onegin je podobný
Pečorinovi z Hrdinu našich čias, ktorý neodpúšťa plytkosť a všednosť spoločenského
života. Títo polomŕtvi ľudia sa utešujú jediným zvykom, lebo zvyk, dar nebies, našťastie náhradou je
nám za šťastie...
Ale Onegin v závere dáva životu šancu,
prebúdza sa, čo má v sebe veľké „dostojevské“ čaro (napriek neskorému
času), zatiaľ čo Pečorin zostáva iba hrdinom romantizmu a uzaviera toto
nešťastné obdobie, aby ho nahradilo obdobie staromládeneckých rojkov a
nihilistov.




Podľa Dostojevského teórie problémom
Onegina je priamo sa zúčastniť jednotvárneho vzorca života, ktorý zabezpečuje
istoty, o ktorých dávno vie a je znudeným. Dojatý Tatianiným listom
vyriekne všetky predstavy, túžby a následne ako „starec“ presviedča seba i ju,
vyratúva nepriaznivé okolnosti budúceho vzťahu. Pre romantické duše, ktoré budú
smutné po prečítaní románu, by si mohli ako náplasť prečítať kratučký príbeh
Ozvěna mládí od Čirikova. Zamilovaný pár podobne zápasí s rozumom
a strachom, no nakoniec sa rozhodnú viesť srdcom. Čítanie typicky ruské
o zulíbaných ručiček, jásání při soche Deržavina, hrubých vrkočích
a vození se kočármi a vozkami.




Malé tragédie: Mozart a Salieri. Kamenný hosť. Rusalka. Skúpy
rytier. Tanec nad priepasťou.




Don Juan, všetci ako Vy, budete potrestaní za
neresti!


(Kamenný hosť)





Tragédie sú pretkané ľudskými
hriechmi ako závisť (Mozart a Salieri) či lakomstvo (Skúpy rytier), preto sú
nadčasové. Ich stručnosť môže prilákať širšiu verejnosť, dnes pre vývoj
techniky pohodlnejšiu. V súčasnosti je možné natrafiť aj na operné verzie
krátkych drám. Malými tragédiami Puškin dokazuje svoj veľký rozhľad, nielenže
sa zameral na históriu Ruska, ale umelecky zvečnil chyby, s ktorými
dennodenne zápasíme. „Pravý zákon tragédie je toto:
pravdepodobnosť situácií a pravdivosť dialógu.“





„Protikladnosť pováh nie je
nijaké umenie, len banálny prostriedok francúzskych tragédií.“
Takže
kto sa chystá analyzovať lakomstvo, k Moliérovmu Lakomcovi si môže pridať
príbeh o Skúpom rytierovi.




Obsah životom unudeného Eugena
Onegina: http://sk.wikipedia.org/wiki/Eugen_Onegin

Komentáře (4)

zipporah
31.08.2013

Hamlet (nie postava, ale dielo) je to, čo by som očakávala od biblii, pravdu o človeku, obnažiť jeho vnútro... takých kníh je strašne veľa, ale nikde som nečítala toľko o vzťahoch a človeku ako v Hamletovi, a určite nejeden autor vie, že dráma je ten najzaujímavejší spôsob, ako produkovať názory a život každodenný. Biblia alebo Starý zákon, ktorý som si prešla, je kniha o majetkoch, vlastníctve, hmotkách, a ďalšie synonymá k tomu... nikoho nechcem uraziť, rešpektujem všetko a všetkých, ale som rada, že som si sama a pracne mohla ujasniť isté veci, po tom aj Hamletovo dílo ešte stúplo vo význame.

WEIL
29.08.2013

Ano, Oblomov už spadá do žánru - kritický realismus, Oněgin je romantika.
Hamlet, to je postava vidoucí, vědoucí, nesnášející kolem sebe jak se ostatní snadno přizpůsobili novému stavu, po královraždě, a že královna si vzala za manžela právě královraha. Z Hamleta se s oblibou cituje pasáž, která vypovídá o jeho depresi, krásně ji odříkává třeba Jan Tříska, když byl mladý ve filmu "Podivné přátelství herce Jesenia", od I.Olbrachta. Hamlet i nesmyslně zabíjí, trpí rovněž - dnes by se řeklo mánií, když zavraždí tuším Poloniuse, nesmyslně. Bible je zase něco jiného, nic paralelního s Hamletem nenalézám. Starý Zákon je navíc složený z řady příběhů, které jsou spíše bájemi, než fakty. Ale problém Bible je i v jejím autorství, a proč byla sestavena ve středověku tak, jak ji známe dosud. Tedy, že některé texty vypadly, jiné do ní byli vloženy a to kdo jakými lidmi.

zipporah
28.08.2013

čau, weile, mne príde Oblomov hlavne reálnejšou postavou v živote než Onegin, ten je naozaj iba hrdinom romantizmu, ale páni zo spoločnosti sa takto unudene zaiste cítili, inak by o tom nepísali, dobre, že si spomenul ten rozdiel nudy, teda Onegin patrí do prvej skupiny, že, inak by nebažil po poznaní, a potom prišiel na neho spleen, keď veľa vecí pochopil a sotva ho už mohlo niečo rozrušiť... Hamlet je fenomén v literatúre, nemá súpera a niekedy mám pochybnosti, či ho písal jeden a ten istý autor:) či u niekto nepomáhal aspoň trošičku s hocičím, lebo pokiaľ ide o ľudské vzťahy v Hamletovi, tie si dokáže všimnúť aj jeden dobre vnímavý človek.. pre tie vzťahy Hamleta prirovnávam k skutočnejšej "biblii" a tým nechcem provokovať, jednoducho to tak beriem od šestnástich rokov. Nanešťastie aj po dlhých rokoch, keď si ho znovu čítam Hamlet mi ukazuje všetko a iná kniha iba omrvinku alebo kúsok, aj to niekedy zafarbené činidlom.

WEIL
26.08.2013

Taky jsem byl tak okouzlený v jistém věku tou či onou knihou, že jsem si ji přepisoval, komiks překresloval.

Ale Hamlet to nebyl. A ten mě - když jsem se jím měl zabývat - tak zaskočil, kolik je v něm krve, zmatenosti, podivností. Třeba projevy lidských povah, to mě dost zaráželo, ale později jsem zjistil, že lidi takové povahy mají.

Oněgin, ten mě tolik nezaujal jako Oblomov. Přijde mi to jako typická romantická postava. A že byl unuděný? V jistém věku to považuji za normální, jen bych rozlišoval unuděnost z nedostatku podnětů kolem člověka, a unuděnost jako součást povahy člověka.