Čo si z tej noci pamätám,

blog

20.05.2013 v 19:00 / Liyz (707 views)
Čo si z tej noci pamätám,
alebo ako Alijin blúdili literárnou nocou v Bratislave

Prešlo pár rokov odvtedy, čo sme sa s Jin vybrali blúdiť Bratislavou a počúvať nám neznáme literárne diela, v, nám ešte neznámejších, kútoch hlavného mesta.
Presne pár.
Po dvoch rokoch sme si povedali: „Prečo sa nepotúlať znovu?“
Pre presnejšiu informovanosť vás čitateľov, veď čo by som pre vás nespravila, uvediem, že Jin sa mi ozvala: „Nejdeme dnes na Noc literatúry?“
Ja s veľkým elánom v hlase: „Jasné! A to je už dnes?“
Slovo dalo slovu, odohrali sa dva telefonáty, padlo pár viet v istej internetovej komunikačnej sieti a my sme sa dohodli.
Veď to poznáte, keď sa dve rozprávajú,  rozoberú danú tému do podrobna. Len škoda, že náš rozhovor sa neuberal tým smerom, ako by sme neskôr boli potrebovali.
Proste, dohodli sme sa, že sa stretneme na Hodžovom námestí. Na ňom malo byť jedno miesto čítania a my sme si povedali, že to tam veľmi jednoducho nájdeme.
Veď to námestie nie je také veľké.
Pre istotu sme si stanovili zraz pol hodinku pred začatím.

Noc literatúry – podujatie organizované v rôznych mestách nielen na Slovensku. 9 osobností slovenskej kultúry číta na 9 netradičných miestach, 9 úryvkov z textov európskych autorov.
Podujatie, ktoré má super atmosféru. Už len tie zaujímavé miesta, ľudia naokolo, čítanie zaujímavých textov, prechádzanie po meste a hľadanie ďalšieho stanoviska.
Proste podujatie ako stvorené pre nás dve.

Pár hodín pred dohodnutým stretnutím, mi však napadla jedna super myšlienka: Pôjdeme sa najskôr najesť. Dáme si niečo malé chutné, prejdeme sa po meste a potom nájdeme prvé miesto na Hodžovom námestí.



A tak mi neostávalo nič iné, ako znovu zavolať Jin. Tuším tri telefonáty stačili aby sme sa dohodli, v ktorom autobuse sa stretneme.
Ešte sme zašli vyzdvihnúť jednu knižku, ktorú som mala objednanú a potom na druhý koniec mesta najesť sa.
Medzitým sme klebetili a hlavne rozprávali o práci, ktorú Jin ponúkli. Ale tým vás nebudem zaťažovať, nebavilo by vás to. A ak áno, skúste zapojiť svoju fantáziu. Nebudem vám predsa opisovať všetko. A toto je článok o noci literatúry, nie o práci!
Fajn.
Konečne sme sa dostali na Hodžovo námestie. Dokonca sme tam boli aj skôr. Vzhľadom na to, že sme si nepozreli, na mape, kde presne sa podujatie koná, zbystrili sme zrak, točili sa okolo vlastnej osi a hľadali nejaké znaky konajúceho sa podujatia.
Viete čo?
Bolo nám to figu platné. Síce sme si pozreli adresu, ale tam, kde to podľa nás malo byť, to určite nebolo!
A tak sme sa vybrali pomaly stupňujúcim krokom na stanovisko dva, ako sme si ho nazvali my.
Z Hodžovho námestia sme vyšliapali na Palisády 29 do Domu Európskej únie. Nestihli sme síce začiatok. Ale z čítania Romana Luknára sme zistili, že pivnica je na dome najpodstatnejšia. Nič iné, len pivnica! Totiž toto mi utkvelo v pamäti z diela V mene otca (Balla).
Tu sme získali prospekt k podujatiu a už sa nám šlo ľahšie. Vlastne aj ľudia nám naznačovali smer, pretože viacerí mali namierené ako my dve na Cintorín pri Kozej bráne.
Áno, čítate dobre.
Ďalšie čítanie bolo na cintoríne.



A ak ste to doteraz netušili, ja milujem atmosféru cintorínov.
Majú v sebe niečo tajuplné, mystické... panuje tam pokoj, ticho a vo mne prebúdza fantáziu... Tento cintorín bol ale ešte čarovnejší, zdobili ho staré náhrobné kamene, sochy umelcov, v stromoch bolo počuť spievajúce vtáky.
Bola som v siedmom nebi, keď Laco Kerata začal čítať básne Nadeždy Zacharieva: Popol z vášne.
Pridal aj pár od „neznámeho autora“. Z nich v mojej pamäti ostala trpko humorná báseň o Tomášovi a papagájovi, ktorí odleteli do teplých krajín.
Zaujímavosťou bolo, že tu sme si vypočuli text aj v pôvodnom znení a dostali báseň v útlej knižočke – v slovenčine ale aj bulharčine. Síce azbuku neovládam, ale tak vyzerá zaujímavo.

Z prírody sme sa dostali priamo do skladu. Presnejšie povedané do skladu kníhkupectva Artforum, ktoré bolo kedysi mäsiarstvom.
Zistili sme, že knižky sa teda neskladujú v bohieakých podmienkach.



Helena Krajčiová nám prečítala text od Zadie Smith z Veľkej Británie s názvom NW. Vlastne ani poriadne neviem o čom sa tam autorka vykecávala. Viac ma zaujali knižky naokolo.



Akoby zo sna ma o pár minút vytrhol živý prejav Roba Rotha v Základnej umeleckej škole Miloša Ruppeldta, ktorý dodal dielu Uspávanka pre obesenca naozaj veľkú energiu.
Publikum bolo nadšené, ja trošku menej (podľa mňa príbeh, v ktorom vystupoval aj Ikeový nábytok, zas až tak vtipný nebol), a atmosféra gradovala.



Vybrali sme si teda dobré poradie.
Vlastne ani nie, pretože posledné dve čítania nás dorazili.
Možno to bolo už pokročilejšou hodinou, alebo pochmúrnejším dielom: Zimná cesta, v ktorom sa rozprávalo o akomsi dieťati, ktoré si dovolí niekto uniesť a zabiť (ak som dobre pochopila) a ono si ešte trúfa, to dieťa, byť vďaka tomu slávne.
V podaní Henriety Mičkovicovej ma to unudilo k smrti.



Neoživil ma ani Alexander Bárta čítajúci v Business Centre, ktoré kedysi patrilo židovskej obci. Na stenách boli hebrejské nápisy, ja som sa cítila ako v svätyni a vzduch bol taký vydýchaný akoby sme boli v pivničnej kobke, ktorú nik roky neotvoril.



Nás dve to dorazilo!
Preto sme zavrhli náš pôvodný plán vrátiť sa po zotmení ešte raz na cintorín, nasadli sme na autobus a odterigali sme sa domov.
Toľko k mojim pamätiam z legendárnej noci literatúry 2013 v Bratislave.

----------------------------------------------------------------------------------------------------

Podľa prospektu, ktorý sme dostali mi ostáva zhrnúť miesta, kam sme sa nedostali:
Kompot (Panenská 30) - Ela Lehotská čítala dielo od S. Fischerovej: Evropa je jako židle Thonet, Amerika je pravý úhel.
Next Apache (Panenská 28) - Richard Stanke čítal dielo od I.Némirovsky: Francúzska suita
Múzeum polície (Gunduličova2) - Szidi Tobias čítala dielo od Szilárd Rubin: Hry o život.


Komentáře (2)

Liyz
21.05.2013

nightlybird, ďakujem za pochvalu. Veľmi potešila. Dávnejšie som zvykla písať takéto podobné pamäti na jednu súkromnú stránku, kde som si aj po rokoch (dobre stránka existuje len 5 rokov) našla dávno zabudnuté postrehy a zážitky a dobre sa na nich zabavila. Hlavne som si obnovila spomienky a zistila, že sa stalo aj niečo, čo som si už pomaly ani nepamätala.
Preto viem pochopiť, že v tvojich (vašich) spomienkach zážitky zo silvestrovských pochodoch sú poblednutejšie. Ale ak toto moje skromné dielo privolalo čo i len jednu spomienku, som rada a hreje ma to pri srdci. Pretože, síce to nebolo v pláne, potešilo, že aj takéhoto niečoho je písmo schopné.
A áno, mám celkom rada literatúru. Rôzne druhy, žánre (hoci to tak v mojej knižnici nevyzerá, pretože sa mi nechce pátrať po všetkých názvoch kníh, ktoré som prečítala za svoj krátky život, nebolo ich síce tisíc, ale pár ich už bolo...). Rada sledujem, ako sa vedia rôzni autori popasovať s rovnakou témou. Hlavne ma baví, ak má autor svojský, nopakovateľný štýl. A na takýchto akciách sa dostanem aj k niečomu po čom by som za normálnych okolností nesiahla.

Mimochodom, bol aj niekto z vás na tomto podujatí v Bratislave, alebo inom slovenskom či českom meste?

nightlybird
20.05.2013

Autorku musím pochválit hned ze dvou důvodů. Jednak za její příkladný, neřku-li přímo nebývale obětavý vztah k literatuře a pak za skutečnost, že mi svým článkem vyvolala vzpomínku. Před mnoha lety, když jsem měl nohy pružné jako tatranský nosič jsem také s přítelem pořádal obdobné akce, byť poněkud odlišně ideově zaměřené. V poslední den v roce jsme vyráželi na "Okružní turné". Na zádech kletr, v něm něco málo "maškrtiek" a cinkajících lahví jsme obcházeli známé a oblíbené krčmy a přátele obého pohlaví, za účelem společného přivítání příchodu Nového roku, abychom se posléze vrátili domů k novoročnímu obědu s oteklými nohami, naběhlými játry a stále ještě notnou kocovinou. A rád na ty okamžiky vzpomínám ( i když to na mne nevrhá zrovna příznivé světlo), zejména když už nohy tak čiperně neběhají, přátelé už "vyletěli komínem" a vzpomínky na to cestování jsou mlhavé a převážně nepublikovatelné.