Ako vznikajú príbehy

Ako vznikajú príbehy
Vybral som zo šuflíka zamatovú škatuľku, čo som nedávno objavil v babičkinej komode. Opäť sa okolo mňa rozliala tá príšerná silná konvalinková vôňa. Ale nemal som silu na preberanie sa fotkami a už vôbec nie na pátranie po ľuďoch, ktorí sa na mňa pozerali strnulými pohľadmi, ako ich naaranžoval fotograf v meste. Naši predkovia nepotrebovali televízny uspávač. Po celodennej drine ledva do seba čosi hodili a zaspali možno aj pri stole. Aj mne už padala hlava. Spamätaj sa, okríkol som sa v duchu, otriasol sa a nasilu vstal. Priložil som do piecky, postavil vodu na kávu a vrátil sa k stolu. Predsa len ma to lákalo.
Naaranžované skupiny, strnulé výrazy, vážnosť v každom nadýchnutí. Asi to tak voľakedy ľudia brali. Fotenie bolo výrazným zásahom do ich navyknutého kolobehu. Už to, že museli na pol dňa nechať robotu, vo všedný deň sa obliecť do parádneho a merať takto, upätí, naškrobení, neistí, cestu do mesta. Našťastie Hradské bolo len sedem kilometrov od Šumného a ateliér bol bližšie k našej strane. Keď prišli k fotografistovi, čo bol väčšinou fičúr s fúzikmi, ktorý miešal slovenské, maďarské a židovské slová do nezrozumiteľného guláša, boli utrmácaní, nervózni a pri pohľade do zrkadla prepadali panike. Na sviatočné šaty sa im nachytal prach, najlepšie by bolo sukňu zhodiť a vyprášiť, lenže potom by sa pokrčila a želiezko na vyhladenie tu nebolo. Aj chlapec kopal do kamienkov a na topánke vidno oškreninu. Mal ísť bosý a obuť sa až u fotografistu, lenže to by nemohol mať ani tie parádne pančuchy, ako by vyzerali... A tak, kým sa dedinčania ratovali, pripravoval si fotograf aparát, do blesku nasypal prášok, čo prudko reagoval a vydával silnú žiaru, ktorej okraje potom na fotke bolo vidno. A potom ako usporiadať tú nesúrodú skupinu? Stará matka, jej dcéra a nevesta, chlapec, menší chlapec v sukienke a dievčatko a na dôvažok ujčiná, čo sa bola dohodla, že sa dajú spolu odfotiť? Chlapi chýbali. Bola vojna. Otec väčšieho chlapca a dievčatka trčal v ruskom zajatí. Len ten menší chlapec ešte nevedel, že jeho otec padol kdesi v Rumunsku. Napokon, nevedela to ešte ani jeho žena, nevesta tej vážnej ženy, ktorú usadili uprostred. A že ujčiná bola krstnou matkou menšieho chlapca, posadili jej ho na kolená a hierarchické problémy boli vyriešené. Len zaľutovali, že nevzali, že neprehovorili aj babičku, zmestila by sa a celá rodina okrem chlapov by bola pokope.
Cvak.
Ale nie tak jednoducho. Teraz sa nadýchnite a nehýbte, kým nenapočítam od desať do jednej, prikázal fotograf. Ženy sa naduli ako moriaky a báli sa aj mihalnicou pohnúť. Lenže deťom to nevysvetlíš a tak v rozhodujúcom okamihu, keď blyslo svetlo z lampy, pohol sa ten menší chlapec v sukienke a na fotke zostal navždy rozmazaný. Akoby to predznamenalo celý život môjho dedka. Bol stále v pohybe a ani mne sa ho nepodarilo nikdy poriadne odfotiť. Jediný raz ho ktosi pristihol, ako pod holičovou britvou ani nedýcha, z jeho výrazu bolo vidno, že sa bojí o ucho a tak neznámy fotograf cvakol ostrú fotku. Dedko s dobrými očami, ktorý nikdy nepoznal svojho vlastného otca a dokonca sa ani nikdy nedozvedel, kde ho zastihla smrť, pretože z rakúsko-uhorskej armády, čo ako bola byrokratická a pedantná, nikdy neprišlo vysvetlenie. Dlho bol nezvestný, potom ktosi prababke poradil, aby ho dala vyhlásiť za mŕtveho, aby sa mohla vydať a nežila v hanbe so svojím neskorším druhým mužom. Ale to už bol iný príbeh.

autor: freejazz · 28.12.2018 v 07:26 · přečteno 458x

Komentáře (3)

ijcro
03. ledna

Vzpomínám si na svého prastrýce, který kouřil cigarety ze špičky. Aby mu to pokouřeníčko dlouho vydrželo a aby taky utekl před infarktem, kterému - jen tak mimochodem řečeno - neutekl, tak si cigaretky půlil.
Vždycky říkával, že je to příběh, vyprávěný půlkou tabáku, zatímco ta druhá půlka teprve na svojí vyprávěnku čeká. Nám, dětem to hrozně smrdělo, byly to cigarety bez filtru (a když nějakou s filtrem dostal, tak ho hbitě utrhnul).
Ale zase na druhou stranu, jenom při těchto příležitostech hovoříval o své bojové účasti v Itálii na sklonku první války (byl ročník 1899). Ale to už je, slovy autora blogu, jiné povídání...

freejazz
03. ledna

je pravdepodobné, že príbehy pripadajú všetkým pozorovateľom alebo čitateľom oveľa nezáživnejšie, než priamym účastníkom. aj preto sa len málo príbehov dostane do písanej podoby. čím trpia čitatelia, pretože neustále čítajú variácie na niekoľko motívov:)
je smola, že sme zabudli rozprávať príbehy tak, aby zaujali. pokrivkáva logika, pokrivkáva schopnosť objaviť niečo nečakané, zvláštne, pointy sa v dnešných príbehoch hľadajú ťažko... lebo sme spohodlneli a stali sa konzumentami.
príbeh dokonale zabila televízia, v nej telenovela a programy o varení. ten prvý divný druh pre svoju rozťahanosť a nekonečnosť, pri ktorej aj telefónny zoznam Prahy vyzerá ako akčná dráma, ten druhý pre absolútne nevhodný slovník, ktorý zvyčajne začína slovami „pozrime sa na príbeh bábovky“ (samozrejme, že nejde o žiadny príbeh vzniku a prieniku bábovky vesmírom, ale o obyčajný recept na upečenie tohto klasického múčnika:).

ijcro
02. ledna

Příběhy jsou všude kolem nás, jen jsou někdy v celé své šíři nezajímavé, suchopárné, nezáživné a fádní pro dnešního posluchače, uvyklého klipovému vyprávění a šokujícím pointám.

Typickým vyprávěním, které si jako dítě vybavuji, byly příhody Káči Vomáčené z Řepochrástů z knihy, tuším, Antonína Jenneho. Babička nám četla krátké úryvky a my děti jsme poslouchaly a přišly nám strašně legrační. Pak jsem ale viděl podle této předlohy natočený film ze čtyřicátých let – to už jinýma, dospělýma očima po zhruba třiceti letech – a přišlo mi to zvláštní v konfrontaci s reáliemi z knihy tak, jak sem si ji z dětství pamatoval. Vlastně jsem ho ani celý neshlédl, jen mi to rozbilo iluze o té době.

Já jsem taky napsal svůj první příběh jako vyprávění, které mi svěřil jeden zajímavý člověk, jenž se shodou okolností narodil přibližně před sto lety… ale nikdy jsem ho nevydal, protože se mi jeho příběh zdál dost smutný a ve své šíři ohromně nudný. Když to tak vezmu, v podstatě jsem si vzal z jeho příběhu jen jeden kratičký výsek a ten vložil do své knihy.