Aká je ideálna dĺžka knihy?

Aká je ideálna dĺžka knihy?
Dlhé knihy sa vraj dnes nečítajú. Všetci chcú len rýchlu akciu, prudké zmeny, niečo, čo udrží pozornosť unudených členov konzumnej spoločnosti zaplavených všakovakými inými možnosťami rozptýlenia. Nad týmito tvrdeniami ja zostávam len v nemom úžase, pretože ja dlhé knihy MILUJEM! Nie je však dlhá kniha ako dlhá kniha. Poďme pekne od začiatku:

Áno, všetci sme sa s tým už aspoň raz stretli – s knihou, ktorú by sa podľa nášho názoru patrilo zostrihať aspoň o polovicu. Väčšinou kvôli siahodlhým opisom, úvahám, čo nemajú konca, alebo príliš dlhým a ničím neokoreneným nájazdom do tajov histórie, politiky, vedy a ďalších podobných odborov, ktoré – ak pre ne čitateľ nie je práve fanatik – menia román na náučnú literatúru. Síce populárno-náučnú, ale stále je to len náučná literatúra, čiže žáner, ktorý nám duševné sily vysáva namiesto toho, aby ich dopĺňal. Rozhodne však netvrdím, že tam takéto veci vôbec nepatria. Väčšinou sú veľmi prínosné pre dej či celkovú atmosféru (inak by ich stopol už redaktor vo vydavateľstve), no sú zle podané. A výsledok je jednoznačný – zdĺhavá kniha, ktorou sa prehrýzame namáhavo s odporom často aj celé mesiace.

Lenže ja poznám aj opačný extrém, ktorý je len o málinko lepší. A tým je príliš prudké, vysvetlenia a popisy postrádajúce, striedanie scén a postáv. Čitateľ sa cíti ako uprostred orkánu, v ktorom sa okolo neho niečo prelietava a on nevie čo, kde, kam a prečo to letí. Extrémom sú knihy, kde autor zrejme pre zrýchlenie deja zabúda, že by tam malo byť aj niečo ako súvislosti. Absolútna väčšina kníh (podľa mojej mienky) s prirýchlym tempom síce súvislosti má, ale rýchle tempo unavuje. „Však nechaj tých chudákov chvíľu oddýchnuť!“ kričím v duchu na autora, ktorý ženie svoje postavy bez prestávky z jedného dobrodružstva do druhého. Takéto knihy sú pre mňa nielen únavné, ale aj veľmi nepresvedčivé: jednak je krajne nepravdepodobné, aby sa dialo toľko dôležitých vecí v takom rýchlom slede, jednak by to už tie postavy fyzicky a psychicky nevládali a nestíhali a napokon, aj a tým spojené prerody zmýšľania postáv v priebehu pár hodín či nanajvýš dní mi pripadajú absurdné (vrátane formovania vzťahov aj toho najčastejšieho románového – vzniku lásky). Na každé prostredie potrebujem čas, aby som sa s ním mohla stotožniť, aby sa mi mohlo zapáčiť.

Sú však aj iné extrémy: romány zahŕňajúce pridlhé časové obdobie. Na samotnom dlhom období by nebolo nič zlé, ale mám pocit, že často je riešené nie práve najšťastnejšou formou. Život postáv obsahuje len niekoľko dramatických scén, ktoré sú opísané veľmi podrobne. A medzi nimi sú týždne, mesiace až roky, kedy sa nič nedialo a ktorých opis autor odbije jedným, maximálne niekoľkými odstavcami. Najhorší variant je ten, keď udalosti sú v knihe na dvoch kopách oddelených jedným dlhým časovým obdobím, počas ktorého sa nič nedialo. Takto sa napríklad s obľubou rieši tehotenstvo – autor venuje pozornosť len počatiu a pôrodu a medzitým sa dialo len veľmi málo, respektíve nič.

Ja však nechcem vidieť postavy ani ako zvliekajúci s hmyz, ktorý je už po pár hodinách úplne odlišný od larvy, ktorou bol predtým, ani ako zopár náhodných fotiek z albumu – vidíte len pár okamihov života postavy, ale nič medzi tým. Ja chcem sledovať, ako sa postava vyvíja, chcem sledovať dej, ktorý je náležite dlhý ale zároveň spojitý. Možno sa budete čudovať, ale mojimi najobľúbenejšími časťami románov nie sú oblasti bohaté na nečakané zvraty a dramatické udalosti, ale časti, v ktorých sa „dynamicky nič nedeje“. Dej sa vyvíja len pozvoľna, ale ani náhodou nie nudne. Postava vykonáva každodenné rutinné činnosti a občas je to prešpikované nejakou scénou pomáhajúcou dotvoriť atmosféru, ale väčšinou bez zásadného významu. Pravda, scény zo zásadným významom sú viac než potrebné, ale nie je ich veľa, sú rozptýlené po knihe rovnomerne a postavy majú po každej z nich čas si vydýchnuť, zotaviť sa, dlho o dramatickej scéne rozmýšľať a tak postupne (a presvedčivo!) vykonávať zmeny v svojom myslení, budovať vzťahy a podobne. Niet nad dobré popisy pomaly sa vyvíjajúceho príbehu s presvedčivou atmosférou a pomaly sa odkrývajúcimi tajomstvami, ktoré sú prešpikované dotvárajúcimi scénami s dialógmi. Sú to knihy, na ktoré sa každý večer teším, ako si v posteli prečítam ďalšiu kapitolu, ale zároveň ma nedržia tak, aby som sa od nich nemohla odtrhnúť a venovať sa povinnostiam. Je úplne normálne a správne, ak sa pred koncom udalosti trochu nakopia a zahustia, tempo sa zrýchli a posledné stránky ma držia až do polnoci. Na začiatku knihy však niečo také neočakávam.

Myslím, že základom dobrého príbehu je rovnomernosť. Čo platí v malej škále, musí platiť aj vo veľkej. Medzi najzákladnejšie štylistické pravidlá platí, aby ste neopakovali slová – ak potrebujete opakovane spomínať jednu a tú istú vec, rovnomerne používajte na jej označenie synonymá. Jedno slovo pôsobí na hromade rušivo, ale v pravidelných vzdialenostiach od seba harmonicky. A presne tak je to aj s ďalšími prvkami. Dialógy by sa mali pravidelne striedať s popismi, časti s rýchlejším dejom s časťami s pomalším dejom, dramatické udalosti s ničnedianím. Samozrejme, že to nie je ani nemôže byť úplne presné – nemôžeme od autora chcieť, aby sa dôležité veci stávali v románe vždy v pondelok o pol piatej, ale to je už na zručnosti autora, aby nerovnomerné časové úseky pôsobili rovnomerne. Pokiaľ sú však tie úseky až extrémne nerovnomerné, už ani autorova zručnosť nezabráni tomu, aby to na mňa pôsobilo zlým dojmom. Samozrejme, zriedkavé situácie typu postava je v kóme alebo postava je zmrazená na palube kozmickej lode, sa nerátajú. Všimli ste si, že aj megaúspešný Harry Potter je písaný týmto (pre mňa) nadmieru vyhovujúcim štýlom? Čo ale nie je nijaký absolútny dôkaz správnosti mojej teórie, lebo megabestsellermi sú napríklad aj knihy Dana Browna. A tie sú napísané v pre mňa neprijateľnom príliš rýchlom tempe.

Takže to možno aspoň približne vyjadriť aj číselne: dobrý tristostranový román by podľa mňa nemal zahŕňať časové obdobie kratšie ako týždeň. Za ideálnu dĺžku deja pre päťstostranový román považujem štyri mesiace až rok. Môže to byť aj kratšie, povedzme mesiac, ale v tom mesiaci potom treba dobre popísať takmer všetko. Pod pojmom dĺžka deja sa myslí dĺžka hlavnej dejovej línie, bez retrospektív.

autor: Adhara · 13. listopadu v 17:46 · přečteno 437x

Komentáře (12)

ijcro
21. listopadu

V komentářích by se mělo objevit zhodnocení v duchu, že se kniha jeví jako nepropracovaná, useknutá, nedokončená nebo nějak jinak nezajímavá. Jsou takové knihy, které se zdají jakoby neukončené (nebo mají zvláštní psychotický půdorys, popírající vnitřní zákonitosti v jednání postav), ale je to třeba jen nádech na další pokračování (jiným příběhem, v jiné linii, jiné sérii, jinak...), ale jsou i knihy, které se jeví jen jako vycpávka k jinému příběhu.
Otázka je, jestli je laskavý čtenář ochoten své, byť i negativní, poznatky a pocity vtisknout do hodnocení přečtené knihy (na druhou stranu, je to i zpětná vazba k autorovi, že?).

Corso
21. listopadu

To je taka ta aplikovatelna teoria relativity. napr. Zlocin a trest. Dlha kniha? Syta? Ano. Uleti to ako nic. Nejaka upatlana pozliepana blbost. (neviem teraz prist na nejaky dobry priklad, nie ze by som nechcel dakoho urazit, na to kaslem) Aj 100 stran je utrpenie. Krasne je, ked tieto dva vnemy dostanete naraz v jednom romane. Rozcitate, joj parada. Autor mal dobry napad, aj nad tym premyslal, rozbehol to... A... Od polovice sa to vlecie, autor nevie co dalej, natahuje, zapochodu to nejak zliepa, zakonci to tak, ze to ani logiku nedava. Asi aby uz mohol bezat na promo predvadzacie besedy... A idete umriet kym to docitate, ak vobec. NO ale toto uz neviem, ci to je umenie, alebo len lajdackost a nemohucnost autorov :)

yerry
20. listopadu

Ideálna dĺžka knihy neexistuje :) Literatúra nepozná hranice, nedá sa jednoducho rozškatuľkovať. To, čo je pre niekoho nudné, druhého môže osloviť. Samozrejme, autor možno volí nevhodný štýl pre svoj obsah. Najviac ma iritujú súťaže v ktorých je už vopred zadaný maximálny počet normostrán. Na jednej strane to chápem, sú v tom praktické dôvody, na strane druhej sú to hranice, ktoré autor nemôže prekročiť a musí to uťať práve pri rozlete. Podstatnou tu je však autorova motivácia. Jedná sa len o jeho sebarealizáciu alebo chce aj niečo povedať? Ak chce niečo povedať, všetky škatule, hranice a obmedzenia nech idú do kelu. Napriek tomu, že to pôjde do šuplíka. Každý text si raz nájde svojho čitateľa...

ijcro
16. listopadu

Posílal jsem rukopis někdy v období vlastnické změny... ale nakonec to vyšlo jinde, jinak a nakonec i něco jiného...

ale nerad bych si tu dělal reklamu :)

TakySimona
16. listopadu

A kdys svůj rukopis Knize Zlín nabízel? Ještě dokud byla pana Turni, nebo až po prodeji značky holdingu Albatros Media?

Pro mě je ideální knížka, kterou dočtu a hned zase nalistuju první stránku a jdu ji číst znovu, teď už se znalostí kontextu!
Prostě knížku, kterou bych chtěla po přečtení vyhodit, bych si v životě nekoupila.
Ano, jsem divná, vím a nestydím.
:-)

ijcro
16. listopadu

Ano, je to o úhlu pohledu - zrovna Kniha Zlín měla nějakou divnou paralaxu a ani se neobtěžovala odpovědět :-)

Můj kamarád říkával, že ideální délka knihy na cestu je taková, pokud jí dokáže přečíst za letu z Prahy do New Yorku a tam ji hodí do koše na papír... Ale to ještě neměl čtečku.

TakySimona
16. listopadu

Když se na to podíváte ze svého úhlu pohledu, pak https://www.databazeknih.cz/knihy/kniha-zvlastnich-novych-veci-294572
je TAKY vesnický román s prvky sci-fi. Nebo opačně?

Hlavně to nevzdávat. Možnosti samosebepublikování jsou den ode dne bohatší.
:-)

ijcro
16. listopadu

To je asi pravda.
Seškrtal jsem svůj román o 900 tis. slovech na pouhých čtyřicet tisíc, ale číst se to už nedalo. No, na vesnický román s prvkem sci-fi je to taky dost utopie, tak se ani nedivím :)

TakySimona
16. listopadu

Naše regionální autorita v oblasti historie, pán už směřující k sedmdesátce, prohlásil na jedné knihovnické akci, že když autor nedokáže téma pojat na 200 až 250 stránkách, pak tu práci prostě nečte, ač by byla jakkoli dobrá.

Protože (a to zase říká moje beletristická guru Daniela Fischerová):
Problémem není něco "z první vody" napsat, ale následně vyškrtat všechno přebytečné!

:-)

ijcro
15. listopadu

Přesně v tomtéž duchu (delší texty dneska nikdo nečte) odmítlo několik nakladatelství moji novelu :)

TakySimona
14. listopadu

tl;dr

Každé formální pravidlo pro posuzování uměleckého díla je směšné, stejně jako nezvládnutý egoismus.

intelektuálka
13. listopadu

Adhara - zrovna jste otevřela otázku, nad kterou jsem uvažovala a psala, že třeba Dostojevský v Něžné dokázal vypsat drama v útlé knížce...

Ale zase Sienkiewicz /Quo vadis/ nebo Steinbeck /Na východ od ráje/ dokázali napsat obsáhlé dílo a nenudili ...

U současných titulů se často zamýšlím, zda nejsou příliš natahované.

Pokud to napíšu všeobecně - vítám knihy do 300 stran - ráda čtu v jednom zátahu a to za den zvládnu. A když mě chytí - čtu i do noci.