Rudolf Chmel

Anton Švehol pseudonym

slovenská, 1939 statistiky

Nahrávám...

Nová kniha

Úvod do pamäti

Úvod do pamäti - Rudolf Chmel

Kniha Rudolfa Chmela Úvod do pamäti je svojráznou memoárovou reflexiou autora - literárneho vedca, verejného intelektuála, diplomata a politika, v ktorej sa cez jeho indi... detail knihy

TIP: Jakmile váš oblíbený autor vydá novou knihu, upozorníme vás!

Populární knihy

/ všech 15 knih

Komentáře (3)

Přidat komentář
siena
20. června

Pokračování rozhovoru s Rudolfem Chmelem, tentokrát na teoretičtější téma "liberalismus". Nejen o jeho vývoji v zemích střední Evropy, ale o jeho proměnách... a vlastně i úpadku.
http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=37147

Vím, že sám sebe považuješ za liberála. Ale co je to dnes za hodnotu, postoj, jak to sám pro sebe definuješ? Bezpochyby to souvisí se vztahem jedince ke společnosti, státu, souvisí to s mírou svobod, ale i odpovědnosti. Ptám se mimo jiné proto, že osobně cítím českou verzi neoliberalismu jako zvláštní kombinaci „vlčích instinktů“ bez odpovědnosti spojených s nacionální strunou - a tak si si tedy já osobně liberalismus nedefinuji. Zajímal by mě tvůj pohled, a to i v souvislosti, jak se to má s liberalismem ve slovenském i středoevropském prostředí.

Ak hovorím, že liberál je antiautoritár, že ho neznášajú autokrati, rozumie sa, že je bytostný demokrat, čosi ako demokrat ex offo. Liberalizmus za posledné storočia priniesol do politickej agendy prvky, ktoré sa len veľmi ťažko presadzovali, hoci dnes sa už mnohým zdajú samozrejmé. V slovenskej politickej tradícii takmer absentoval. Od národného obrodenia, prinajmenšom od Ľudovíta Štúra, bol liberalizmus akoby od diabla. Presnejšie od či zo Západu a našou, teda jeho hviezdou bolo slavianstvo, teda panslavizmus, čo bol konzervativizmus sám o sebe. Z toho aj tá zbožná úcta k cárovi, báťuškovi, očakávanie oslobodenia Slovákov z Východu. A pretrvávajúce rusofilstvo v rôznych variáciách a intenzite. Dnes, iba zdanlivo paradoxne, je rusofilská Orbánova politika. Tradícia antiliberalizmu, “národná a kresťanská“, predstavuje v slovenskom prostredí dodnes koncept tradicionalistický, protizápadný, nacionalistický, protimaďarský, antisemitský, rurálny, uzavretý, na ktorý je v istom prostredí stále objednávka (dnes ho výrazne predstavujú, žiaľ, fundamentalistickí kresťania a fašisti rôznej odrody – dokonca v slovenskom parlamente!). Liberálna tradícia, oveľa chudobnejšia, predstavuje otvorený koncept, ktorý sa napríklad už desaťročie po revolúcii 1848/49 márne usiloval o slovensko-maďarské zmierenie. Prekonanie nacionalizmu, čo je, pravdaže, problém permanentný. Zmestili sa do neho na prelome 19. a 20. storočia aj politici a intelektuáli, hlasisti (podľa časopisu Hlas, Masarykovi žiaci), tzv. pokrokári, ktorí sa po roku 1918 stali výraznými predstaviteľmi establišmentu (medzi nimi aj agrárnik Milan Hodža). Aj slovenský, aj maďarský a poľský, takisto ako český liberalizmus bol viazaný na národný korpus, riešil problém budovania národa, menej osobnej, individuálnej slobody.

siena
15. června

"... My sa dnes tiež tvárime, že tento problém sa nás netýka, ako však písal Adam Smith už v 18. storočí, žiadna spoločnosť nemôže prekvitať a byť šťastná, ak väčšina žije v chudobe a viere. Najjednoduchšie vo viere v nejakého spasiteľa. V prostrediach naklonených mesiášstvu je ich viac, ako je zdravé. Niektorých, skôr žiaľ, aj talentovaných. Nielen maďarská kolektívna duša zostala v tom polofeudálnom svete a rada verí vodcovi, ktorý vyrieši všetky jej problémy. Viktor Orbán, obdivovateľ Miklósa Horthyho, ústavne pasovaného za miestodržiteľa, faktického vodcu Maďarského kráľovstva, v istom zmysle neurobil nič iné, iba využil takéto chápanie života, predovšetkým pokiaľ ide o tú vieru. Všetky doterajšie poznatky o identite hovoria, že k jej upevneniu, ak nie rovno k vzniku, od antiky iste, treba vytvoriť nepriateľa. Možno to dosiahnuť aj hybridnou diktatúrou, resp. hybridnou demokraciou, tou, pre ktorú sa ujal termín iliberálna, no nevedno, kde sú jej hranice. Formálne, inštitucionálne je to zdanlivo demokracia, ale nepísané, takisto ako písané pravidlá demokracie sa nedodržiavajú. Nemožno totiž povyšovať výkonnú moc nad súdnu a zákonodarnú, k čomu je v tomto priestore stále väčšie nutkanie. Pre človeka z akademického prostredia je potom už celkom nepredstaviteľné, že univerzity riadia „kancelári“, rozumej „politruci“, ktorí majú väčšiu moc ako rektori. Nehovoriac o hrubom zasahovaní najmä do spoločenskovedných pracovísk Akadémie. V mene ideologickej jednoty sa ruší nezávislosť inštitúcií slobodného myslenia. To platí, pravdaže, pre školstvo, médiá, kultúrne, umelecké, dokonca aj športové inštitúcie, ale i pre justičnú, hospodársku, finančnú sféru atď. Všetko je v rukách jedného centra, neraz jednej osoby. V každom prípade systém tendujúci k okliešťovaniu demokracie, okorenený zväčša prirodzenými či menej prirodzenými vodcovskými ambíciami, sa stáva postupne čím viac sebastrednejší. Tak to bolo u nás v deväťdesiatych rokoch za mečiarizmu, mysleli sme si vtedy naivne, že ide o akúsi dočasnú výnimočnú poruchu systému, a tento model má aj ďalšie varianty. Nie náhodou tieto vodcovské režimy za najväčšieho nepriateľa považujú liberalizmus, prazdroj všetkého zlého. V dnešnom Maďarsku, ale aj v Poľsku je to priamo politická axióma. Liberalizmus totiž vodcom veľmi sťažuje ich moc. Stavia pred nich prekážky, obmedzenia, kontrolu moci, ktoré im nedovoľujú naplno sa vyžiť vo svojom vodcovstve. Iba za cenu porušovania, deformovania, likvidovania demokracie. ..."
Viktor Orbán a vůdcovství ve střední Evropě - pokračování rozhovoru s doc. Stehlíkem
http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=37110

siena
19. května

Soubor rozhovorů o situaci ve střední Evropě s panem docentem Rudolfem Chmelem (rozhovor vedl pan doc. Michal Stehlík, Blogy - Aktuálně.cz)

"Vzťah k demokracii, samozrejme, by mal byť čo najmenej určovaný národnými či štátnymi špecifikami, nedajboh hranicami."

http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=36717 - Na začátek, jak je to s institutem prezidenta na Slovensku, Polsku, Maďarsku?
http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=36746 - Politická realita zemí střední Evropy, tentokrát s větším důrazem na Slovensko.
http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=36800 - Jakou roli má Slovensko ve střední Evropě? Kde je jeho identita historicky zakotvena? Existuje vůbec reálná středoevropská spolupráce?
http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=36875 - Téma vztahu Slovenska a dalších středoevropských zemí k demokracii.
http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=36897 - Maďarsko, fenomén Orbán a oligarchizace politiky.
http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=36959 - Vstup historie do politiky, zejména příklad Trianonu v maďarské společnosti

http://blog.aktualne.cz/blogy/michal-stehlik.php?itemid=36997 - Mezi Orbánem a Sorosem
"... Deväťdesiate roky boli hviezdnym obdobím občianskeho aktivizmu, na Slovensku možno zvlášť. Stal som sa jeho prirodzenou súčasťou po návrate z veľvyslaneckej misie a od roku 1993 vyše šesť rokov, v čase najtuhšieho mečiarizmu, som bol aj prezidentom správnej rady slovenskej Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorá patrila do siete Open Society Foundations. Z jej zakladateľom Georgeom Sorosom som sa na začiatku deväťdesiatych rokov zblížil v tej najlepšej spoločnosti Árpáda Gὄncza, Gyὄrgya Konráda, Miklósa Mészὄlya a ďalších špičkových maďarských intelektuálov. V tom čase bol na čiernej listine Mečiarových propagandistov, reprezentujúcich vtedajšiu demokratúru. Bolo treba jej zabraňovať, ako sa len dá, a mimovládny sektor v tom zohral mimoriadnu rolu. George Soros v tom čase, tak ako v tých sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch, bol prítomný všade, kde sa krivila demokracia, právny štát, kde občianska spoločnosť potrebovala pomoc. To mu dodnes viacerí nevedia odpustiť. To, že pritom budoval hrádze proti nacionalizmu, xenofóbii, intolerancii, že šíril myšlienky Karla Poppera o otvorenej spoločnosti ako spôsobe ľudského spolužitia, v ktorej sú chránené menšiny, práva a slobody jednotlivcov, to bola hodnota, ktorú bolo treba na začiatku budovania demokracie v našom priestore obraňovať a zdôrazňovať, hoci na aktuálnosti nestratila nič dodnes. Lebo občianska spoločnosť je naozaj občianska vtedy, keď je otvorená a verejne kritická. Keď je zatvorená, nie je už občianska, ani verejne kritická. Dnešná nenávisť voči Sorosovi je totiž nenávisť voči otvorenej občianskej spoločnosti, a to je trochu smutná „pridaná hodnota“ nových bojovníkov nielen proti G. Sorosovi, ale proti liberálnej demokracii vôbec. Ako som poznal G. Sorosa, nemyslím, že mu záležalo na jeho oslavovaní; irituje svojim raciom, nie sentimentom či nejakým citovým, nedajboh populistickým nátlakom. Filantropia v mene myšlienky otvorenej spoločnosti nie je totiž iba jednoduché mecenášstvo či sociálna výpomoc. G. Soros inšpirovaný myšlienkami Karla Poppera, ale aj svojím rodinným osudom, vytvoril konkrétnu aj veľmi praktickú sieť dobrovoľných, na štáte nezávislých inštitúcií, združení, ktoré pôsobia vo verejnom priestore tam, kde svet nezávisí, na šťastie, len od výsledku volieb. Tam, kde autoritári radi absolutizujú štát a jeho moc. Občianska spoločnosť ju, chvalabohu, ešte stále dokáže relativizovať, hoci nie všade dostatočne silne. Nie náhodou je teda dnes Soros, jemne povedané, nemilovaný, ale vlastne skôr nenávidený politikmi, ktorý si vyvlastňujú štát a moc iba pre seba a svojich verných. ..."

https://www.databazeknih.cz/autori/michal-stehlik-27266