Hrana

Myslím, že mám vzťah k poézii... Na druhej strane, na rovinu povedané - zároveň si myslím, že jej asi veľmi nerozumiem. :-) Rada ju však čítam pomedzi všetky možné prozaické diela a považujem ju za veľmi inteligentnú formu vyjadrovania. Intuitívne si vyberám rôznych autorov, snažím sa vnímať ich verše srdcom a veľmi sa nad nimi nezamýšľať. Poézia otvára človeku nové možnosti, iné pohľady na svet, prírodu, duchovno, a najmä na všetko, čo trápi a sužuje naše nešťastné ľudské pokolenie (napríklad nehynúce témy lásky a smrti, pocitov blížnosti, nádeje, ale aj samoty a opustenia). Obrazy načrtnuté slovami známych aj neznámych básnikov plynú, striedajú jeden druhý – liečia, posilňujú, očisťujú, inšpirujú, učia nás mnoho o nás samých. K niektorým dielam sa rada vraciam, naopak iné vo mne neutkvejú (čo samozrejme nie je znakom ich nekvality).

V básňach zbierky Hrana, rovnako ako výňatkoch z denníkov a životopisnom prehľade, ktorý útla knižka obsahuje, sa zrkadlí tragika krátkeho života autorky Sylvie Plathovej. Tragika, ktorú ona, vo svojej rýdzej podstate žena, s vypätím svojich duševných síl v poetickej forme uložila na papier a dovolila nám tak nahliadnuť do svojho zraneného vnútra. Básne sú rozsahom neveľké, ľahko sa čítajú, obsahujú mnohé silné obrazy. Špirálovito a nezadržateľne však smerujú k autorkinmu predčasnému skonu v roku 1963.

Z básne Luna a tis:

Dlho, dlho som padala. Cez tváre hviezd
mysticky a modro kvitnú mraky.
Svätí vo vnútri kostola celí zmodrajú,
vznesú sa na krehkých nohách nad chladné lavice,
svätosťou stále meravé ruky a tváre.
Luna nevidí z toho nič. Je holá a divá.
Posolstvom tisu je čerň - čerň a tíš.